JUDr. Mgr. Radoslav Baran, absolvoval v roku 2016 Právnickú fakultu Trnavskej univerzity v Trnave. V advokácii pôsobí od roku 2015, najprv na pozícii právneho asistenta, od roku 2016 ako advokátsky koncipient a od roku 2021 ako advokát. Od roku 2017 je zapísaný v zozname správcov vedeným Ministerstvom spravodlivosti SR. V praxi sa venuje najmä insolvenčnému právu, sporovej agende v oblasti občianskeho a obchodného práva, ale aj trestnému právu.
Zodpovednosť členov orgánov obchodných spoločností[1] je daná ich tzv. fiduciárnymi povinnosťami, ktoré sú predmetom právnej úpravy, tak verejného ako aj súkromného práva. Nejde o nič iné, ako povinnosti členov orgánov obchodných spoločností vo vzťahu k obchodnej spoločnosti a jej spoločníkom či akcionárom, ktorých rozpätie je značne široké a rieši problémy zastúpenia pri správe majetku (tzv. agency problem).[2] Keďže úlohou správcu ustanoveného v konkurznom konaní obchodnej spoločnosti uznesením súdu je najmä vykonávať správu majetku podliehajúceho konkurzu, speňažovať majetok podliehajúci konkurzu a z výťažku zo speňaženia tohto majetku uspokojiť spôsobom určeným osobitným zákonom veriteľov úpadcu,[3] t. j. fakticky ex lege „zastupovať“ obchodnú spoločnosť pri správe jej majetku, môže sa aj správca stať subjektom povinným zo zodpovednosti za škodu.
V príspevku sa autor bližšie zameral na vznik a rozsah zodpovednosti správcu v konkurze podľa druhej časti zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“) za škodu, jeho režim a porovnanie tejto zodpovednosti so zodpovednostným režimom člena štatutárneho orgánu kapitálovej obchodnej spoločnosti najmä podľa § 135a ods. 1 a § 194 ods. 5 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „ObZ“) s ohľadom na osobitný zákon č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoS“) v spojení so ZKR, na správcu konkurznej podstaty. Autor zároveň rieši aj povahu a vzájomný vzťah vyššie uvedených právnych predpisov práve v otázke výkladu pojmu konanie s odbornou starostlivosťou správcu podľa § 3 ods. 2 ZoS a jeho odlíšenie od konania s odbornou starostlivosťou člena orgánu (kapitálovej) obchodnej spoločnosti podľa § 135a ods. 1 a 194 ods. 5 ObZ.
1. Porovnanie definičných pojmov zodpovednosti za škodu člena štatutárneho orgánu kapitálovej obchodnej spoločnosti a správcu v konkurze
Zastrešujúcim definičným pojmom, z ktorého pramení vznik prípadnej zodpovednosti člena štatutárneho orgánu je porušenie povinnosti konania s odbornou starostlivosťou. Ustanovenie § 135a ods. 1 a 194 ods. 5 ObZ vo vzťahu k definovaniu tejto povinnosti používa exemplifikatívny výpočet povinnosti člena štatutárneho orgánu. Obchodný zákonník upravuje zodpovednosť konateľa za škodu v § 135a a § 373 a nasl. ObZ, pričom § 135a ObZ má povahu lex specialis oproti všeobecnému ustanoveniu lex generalis v § 373 a nasl. ObZ. Ustanovenie § 194 ods. 5 ObZ uvádza príkaz členovi predstavenstva konať s náležitou starostlivosťou, ktorého definičné prvky uvedené vyššie sú rovnaké ako v prípade konania s odbornou starostlivosťou. Z uvedeného dôvodu budeme pre zjednotenie terminológie v texte pracovať s povinnosťou konania s odbornou starostlivosťou.
Vymedzený definičný pojem v sebe zahŕňa dva obligatórne prvky, a to povinnosť lojality a povinnosť starostlivosti.[4] Tieto prvky určujú mieru profesionality vyžadovanej od člena štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti v závislosti od ekonomického vývoja obchodnej spoločnosti,[5] s prihliadnutím na jej formu. Je možné konštatovať, že dôraz na mieru profesionality vyplývajúca z rešpektovania a dodržiavania týchto dvoch prvkov konania s odbornou starostlivosťou sa zvyšuje priamo úmerne so zhoršujúcim sa ekonomickým stavom spoločnosti. Všeobecná miera profesionality vymedzená v § 135a ods. 1 a § 194 ods. 5 ObZ sa aplikuje v situáciách, kedy člen orgánu rešpektuje záujmy spoločnosti ako aj jej spoločníkov (akcionárov) a tieto záujmy nie sú ovplyvnené negatívnymi externými vplyvmi, čím dochádza k ich uspokojovaniu a ochrane práv veriteľov obchodnej spoločnosti. Dôraz na mieru profesionality člena štatutárneho orgánu sa zvyšuje v stave krízy obchodnej spoločnosti, kedy táto musí smerovať od uspokojovania všeobecných záujmov spoločnosti k prekonaniu krízy a do popredia vystupujú práva veriteľov či zamestnancov. Najvyšší dôraz na mieru profesionality člena štatutárneho orgánu je kladený v čase hroziaceho úpadku, resp. úpadku samotného,[6] t. j. v štádiu predinsolvenčného konania, kedy má člen štatutárneho orgánu povinnosť nielen predchádzať úpadku a prijať bez zbytočného odkladu vhodné a primerané opatrenia na jeho odvrátenie, ak úpadok hrozí, ale má aj zákonnú povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu[7].[8]
Definičným pojmom, ktorý odôvodňuje vznik zodpovednosti správcu za škodu je rovnako konanie s odbornou starostlivosťou upravené v § 3 ods. 2 ZoS,[9] ktorý explicitne ukladá správcovi taxatívne vymedzené povinnosti, a to a) konať s odbornou starostlivosťou s využitím všetkých svojich skúsenosti a odborných vedomostí. Ak týmito nedisponuje, má správca zákonom uloženú b) povinnosť požiadať o pomoc odborníka, pričom, ak vzhľadom na obtiažnosť prípadu by bola táto pomoc neúčelná alebo nehospodárna, má c) povinnosť odmietnuť výkon správcovskej činnosti alebo požiadať súd o odvolanie z funkcie v príslušnom konaní. V prípade, ak dôjde k porušeniu týchto povinnosti v zmysle § 12 ods. 1 ZoS, správca zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí v súvislosti s výkonom správcovskej činnosti.
Uvedenú povinnosť správcu konať s odbornou starostlivosťou dopĺňa § 7 ZKR, ktorého hypotéza je všeobecná a abstraktná zároveň, avšak v normatívnej činnosti zákonodarcu pomerne bežná, keďže sa vzťahuje na všetky prípady rovnakého druhu a neurčitého počtu.[10]
Ustanovenie § 7 ZKR má povahu lex generalis v rámci právnych vzťahov vznikajúcich, meniacich sa a zanikajúcich v rámci režimu zákona č. 7/2005 Z. z., a vzťahuje sa nielen na správcu, ale aj na osoby, od ktorých sa takéto konanie vyžaduje (napr. členovia veriteľského výboru, veritelia, dlžník).[11]
Ustanovenie § 3 ods. 2 ZoS má vo vzťahu k správcovi povahu lex specialis, ktorý všeobecný definičný pojem konania s odbornou starostlivosťou správcu v § 7 ZKR bližšie špecifikuje, pričom kladie dôraz na význam a účel funkcie správcu, ktorá predpokladá omnoho vyššiu mieru profesionality pri výkone funkcie správcu. Dôraz miery profesionality konania, nie je viac kladený na záujmy spoločnosti, ale na záujmy jej veriteľov a účel konkurzu. Povinnosť správcu konať s odbornou starostlivosťou je zdôraznená, ako sme už uviedli, zákonom uloženou povinnosťou správcu požiadať o pomoc odborníka. Takáto situácia môže v praxi nastať, ak správca, ktorý má právnické vzdelanie je ustanovený do funkcie správcu v prípade spoločnosti úpadcu, kde zistil existenciu odporovateľných právnych úkonov, avšak pre potreby preukázania obligatórnej podmienky existencie ukrátenia pohľadávok prihlásených veriteľov (§ 57 ods. 4 ZKR) v čase vykonania odporovateľného právneho úkonu pred súdom, musí preskúmať účtovníctvo úpadcu, na ktorého posúdenie nemusí mať dostatočne skúsenosti či znalosti.
Platí, že v prípade nedostatku odborných vedomostí alebo skúseností, a ak by pomoc odborníka nebola účelná alebo hospodárna, je správca povinný odmietnuť výkon správcovskej činnosti alebo požiadať súd o odvolanie z funkcie v príslušnom konaní. Dôvodom pre odvolanie z funkcie správcu však nemôže byť fakt, že správca konkurznej podstaty zapísaný do zoznamu správcov vedeného Ministerstvom spravodlivosti SR neabsolvoval odbornú prípravu (§ 16 ods. 3 ZoS), obsahom ktorej boli aj otázky súvisiace so zákonom č. 328/1991 Zb. Zápis do zoznamu správcov tak vytvára právnu domnienku, že osoba, ktorá je zapísaná v zozname správcov je odborne spôsobilá v zmysle § 21 ods. 4 ZoS.[12]
Legálna definícia konania s odbornou starostlivosťou správcu v § 3 ods. 2 ZoS a miera vyžadovanej profesionality správcu sa tak odlišuje od definície konania s odbornou starostlivosťou člena štatutárneho orgánu spoločnosti v § 135a a 194 ods. 5 ObZ a miery od neho vyžadovanej profesionality.
Zákonodarca v prípade konania s odbornou starostlivosťou správcu upustil od exemplifikatívneho výpočtu povinnosti, práve s ohľadom na mieru nevyhnutnej profesionality správcu ako osoby, ktorá musí obligatórne spĺňať kvalitatívne predpoklady výkonu funkcie správcu vymedzené v § 21 ods. 1 ZoS, kde špecifickým predpokladom je aj odborná spôsobilosť[13] v procese insolvenčného konania.
Z uvedeného je zrejmé, že povinnosť konania s odbornou starostlivosťou uložená správcovi vychádza z iných predpokladov, ako to je v prípade konania s odbornou starostlivosťou člena orgánu obchodnej spoločnosti.
2. Rozdielne predpoklady rozsahu vyžadovanej profesionality člena orgánu kapitálovej obchodnej spoločnosti a správcu v konkurze
Z ustálenej judikatúry vyšších súdov SR sa môže zdať a je často nekriticky preberané rôznymi autormi prác a monografií, že člen orgánu obchodnej spoločnosti musí byť nevyhnutne odborníkom a mať odborné znalosti v oblasti a v rozsahu podnikania obchodnej spoločnosti,[14] ktorú povinnosť však zákon členovi orgánu obchodnej spoločnosti explicitne neukladá a s takýmto striktným výkladom nie je možné súhlasiť.[15] Uvedenému svedčí aj možnosť doktrínou zavedeného pravidla podnikateľského rozhodovania (úsudku) tzv. bussiness judgement rule, a to vrátane práva na podnikateľský omyl. Pri výkone činnosti člena orgánu obchodnej spoločnosti je tak tolerovaná istá miera rizika, ktorú tento podstupuje za účelom dosiahnutia zisku ako účelu podnikania, a nie vždy je možné predpokladať úspech či neúspech vyplývajúci z určitého rozhodnutia. Toto pravidlo je možné uplatniť iba vtedy, kde zákonodarca ponecháva členovi orgánu obchodnej spoločnosti priestor na rozhodnutie. Tento priestor nebude mať člen orgánu s veľkou mierou pravdepodobnosti pri plnení povinnosti vyplývajúcich z verejnoprávnych predpisov.[16]
Opakom je konanie s odbornou starostlivosťou v prípade správcu v konkurze[17], kde zákonodarca v oblasti výkonu činnosti správcu predpokladá vysokú mieru profesionality, vzhľadom na správcu kladené nároky pre výkon jeho funkcie. Správcom môže byť iba osoba, ktorá je zapísaná do zoznamu správcov,[18] ktorá absolvovala odbornú prípravu a zložila správcovskú skúšku[19] na účely riadneho výkonu funkcie správcu, t. j. má odbornú spôsobilosť[20] a priebežne svoju expertízu prehlbuje a rozširuje o nové odborné vedomosti nevyhnutné na riadny výkon správcovskej činnosti, a to s ohľadom na zmeny a rozvoj insolvenčného práva a v oblastiach s ním súvisiacich.[21] Správca navyše svoju odbornú spôsobilosť preukazuje nielen svojím dosiahnutým vzdelaním alebo požadovanou odbornou praxou, ako to môže byť v prípade člena orgánu obchodnej spoločnosti, ale, ako sme uviedli, zložením odbornej skúšky pred orgánom menovaným ministrom spravodlivosti SR.[22] Činnosť správcu podlieha kontrole štátnych orgánov.[23]
Musíme zdôrazniť, že z povahy činnosti správcu je evidentné, že od správcu v rámci konania s odbornou starostlivosťou nie je možné vyžadovať rešpektovanie záujmov spoločnosti, či jej spoločníkov alebo akcionárov, tzv. povinnosť lojality, ktorá sa predpokladá u člena orgánu obchodnej spoločnosti.[24]
3. Postavenie správcu v konkurze a režim zodpovednosti správcu za škodu
Správca ustanovený v konkurznom konaní obchodnej spoločnosti uznesením súdu je povinný najmä vykonávať správu majetku podliehajúceho konkurzu, speňažovať majetok podliehajúci konkurzu a z dosiahnutého výťažku zo speňaženia tohto majetku uspokojiť spôsobom určeným osobitným zákonom veriteľov úpadcu.[25] Cieľom činnosti správcu je najmä ochrana a zachovanie (prípadne i zhodnotenie) majetkových hodnôt úpadcu určených na uspokojenie veriteľov, a to až do ich speňaženia spôsobom predpokladaným zákonom. Hospodárenie s majetkom podliehajúcim konkurzu správca vykonáva tak, aby bol majetok dostatočne ochránený pred poškodením, stratou a zničením či iným znehodnotením a aby výdavky na jeho správu boli vynaložené len v nevyhnutnej miere, v súlade s povinnosťou správcu konať hospodárne. Platí, že správca pri správe majetku podliehajúceho konkurzu nesmie zvýhodniť niektorého z veriteľov alebo uprednostniť osobné záujmy alebo záujmy iných pred spoločným záujmom všetkých veriteľov.[26] Uvedená povinnosť tak vylučuje u správcu povinnosť lojality predpokladanú u člena orgánu obchodnej spoločnosti a zohľadňuje účel a cieľ konkurzného konania a priorizovaný kolektívny záujem veriteľov.
Jedným z účinkov vyhlásenia konkurzu na majetok obchodnej spoločnosti je prechod ex lege dvoch základných úloh členov štatutárnych orgánov na správcu, a to: a) prechod oprávnenia obchodnej spoločnosti disponovať so svojím majetkom podliehajúcim konkurzu a b) prechod oprávnenia obchodnej spoločnosti konať vo vlastnom mene a na vlastný účet.[27] Z uvedeného vyplýva, že vyhlásením konkurzu prechádza na správcu oprávnenie vykonávať práva a plniť povinnosti, ktoré podľa zákona a iných súvisiacich predpisov patria úpadcovi, a to iba pokiaľ ide o nakladanie s majetkom patriacim do majetkovej podstaty úpadcu.
Môžeme konštatovať, že správca sa v dôsledku svojej zákonnom uloženej povinnosti definovanej v § 40 ods. 2 ZKR stáva subjektom povinným zo zodpovednosti za škodu, kedy zároveň vstupuje do práv a povinnosti člena štatutárneho orgánu, avšak iba v rozsahu práv a povinnosti týkajúcich sa majetku patriaceho do majetkovej podstaty úpadcu a tieto práva a povinnosti v uvedenom rozsahu naňho prechádzajú odo dňa kedy nastali účinky vyhlásenia konkurzu. Správca, ale v zmysle zákonnej dikcie nezodpovedá za škodu ako člen štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti a jeho zodpovednosť sa vzťahuje výlučne na činnosť správcu upravenú osobitným predpisom.
Aplikáciu režimu zodpovednosti člena štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti na správcu explicitne vylučuje § 12 ods. 1 ZoS. Tomu zodpovedajú aj vyššie uvedené rozdiely v miere profesionality pri konaní s odbornou starostlivosťou správcu a člena štatutárneho orgánu spoločnosti. Už rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/2123/2001 zo dňa 12. 03. 2003 (R 88/2003) za účinnosti zákona č. 328/1991 Zb., ktorého aplikácia bola totožná v podmienkach právneho poriadku na Slovensku, bolo ustálené, že „Za škodu vzniklou účastníkům konkursního řízení nebo třetím osobám v důsledku porušení povinnosti uložené správci zákonem (včetne povinnosti provádět funkci řadně a odborně) nebo soudem (buď soudním rozhodnutím anebo opatřením v rámci dohlédací činnosti) v souvislosti s výkonem funkce správce, proto podle § 420 ods. 1 obč. zák. odpovídá správce jako fyzická osoba (advokát, notář, či jiná fyzická osoba) ustanovená soudem, jak to vyplýva z dikce ust. § 8 ods. 1, 2 zákona o konkursu a vyrovnaní.“[28] Na zodpovednosť správcu sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) a správca zodpovedá za škodu podľa § 420 ods. 1 OZ.[29] túto Zodpovednosť správcu rozširuje aj na zamestnancov správcu a osoby, ktoré poveril vykonaním jednotlivých úkonov správcovskej činnosti § 12 ods. 1 ZoS.
Na uvedené rozhodnutie R 88/2003 obsahovo nadväzuje rozhodnutie R 24/2006, ktoré vyslovilo záver, že konkurzný súd nesie zodpovednosť za nesprávny úradný postup spočívajúci v opomenutí uložiť konkurznému správcovi určitú povinnosť. Uvedené môže byť právne významne pri posudzovaní konania s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ZKR príslušného orgánu pri ukladaní záväzných pokynov správcovi podľa § 84 ods. 1 ZKR.
Postavenie správcu zákon č. 7/2005 Z. z. a rovnako pred jeho účinnosťou zákon č. 328/1991 Zb. koncipuje ako zvláštny procesný subjekt odlišný od úpadcu či od veriteľov úpadcu. Z Uznesenia veľkého senátu trestného kolégia Najvyššieho súdu ČR z 13. 08. 2014, sp. zn. 15Tdo 885/2013 vyplýva, že činnosť správcu v konkurznom konaní je obstaraním veci všeobecného záujmu. Najvyšší súd ČR zdôrazňuje, že z obsahu a rozsahu povinností, ktoré sú zákonom uložené správcovi konkurznej podstaty, vyplýva, že ich účelom je zabezpečiť, aby nedochádzalo k poškodeniu alebo bezdôvodnému zvýhodneniu účastníkov týchto vzťahov. Ak by správca porušil svoje povinnosti, s ohľadom na protichodné záujmy presadzované v konkurznom konaní jednotlivými veriteľmi, z ktorých každý chce dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky v čo najvyššej možnej miere, ale tiež pri rešpektovaní záujmov dlžníka by eventuálne hrozilo, že niektorý z veriteľov bude zvýhodnený na úkor iného veriteľa alebo, že bude uprednostňovaný dlžník pred veriteľmi, či naopak. Správca je preto kľúčovou osobou konkurzného konania a bez toho, aby riadne plnil svoje povinnosti, nie je možné dosiahnuť dodržanie zásad konkurzného konania.[30]
Správca, aj keď na neho prechádza oprávnenie vykonávať práva a plniť povinnosti, ktoré podľa zákona prináležia úpadcovi či členom jeho štatutárneho orgánu, a ktoré súvisia s nakladaním s majetkovou podstatou úpadcu, rovnako ako oprávnenie konať za právnickú osobu, nie je zástupcom úpadcu. To platí aj napriek tomu, že na správcu prešli takmer všetky úpadcove práva a povinnosti týkajúceho sa jeho majetku. Správca nie je ani zástupcom konkurzných veriteľov, aj keď svoju činnosť v zásade vykonáva v ich záujme.[31] Vo veciach obchodnej spoločnosti, ktoré sa netýkajú jej majetku naďalej koná a vystupuje člen štatutárneho orgánu spoločnosti, v mene a na účet obchodnej spoločnosti, v mene ktorej koná.
Zákonodarca tak priamo obmedzil rozsah práv a povinnosti správcu výlučne vo vzťahu k majetku, resp. majetkovej podstate úpadcu. Rozsah a povaha zodpovednostného vzťahu správcu za škodu je iná ako v prípade zodpovednostného vzťahu člena štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti,[32] čo okrem iného vyplýva už z vyššie uvedených skutočností, či osobitnej právnej úpravy. Správca je povinný konať s odbornou starostlivosťou pri výkone svojej funkcie, ktorá miera odbornej starostlivosti prevyšuje mieru požadovanej odbornej starostlivosti člena orgánu obchodnej spoločnosti, a to najmä tam, kde to od správcu zákon výslovne vyžaduje. To však nevylučuje konanie s odbornou starostlivosťou správcu tam, kde to zákonom nie je výslovne vyžadované, najmä pri plnení pokynov príslušného, resp. dotknutého orgánu (napr. zástupcu veriteľov, veriteľského výboru, či súdu).[33] Ďurica, M. uvádza, že konanie s odbornou starostlivosťou je od správcu v konkurze zákonom vyžadované pri nasledovnej činnosti správcu v konkurze[34]:
- preskúmanie prihlásených pohľadávok (§ 32 ods. 1, § 124 ods. 1 ZKR);
- preskúmanie podnetu úpadcu k prihláseným pohľadávkam (§ 32 ods. 5, § 124 ods. 3 ZKR);
- prepočet sumy prihlásenej v prihláške na eurá (§ 29 ods. 5 v znení účinnom do 01. 01. 2012, § 122 ods. 4 ZKR);
- pri zisťovaní, či je pre majetkovú podstatu výhodnejšie ponechať si vec, ktorú úpadca nadobudol s výhradou vlastníctva, alebo ju vrátiť (§ 45a ZKR s účinnosťou od 01. 01. 2016);
- pri skúmaní osoby, v prospech ktorej môže svedčiť sporný zápis (§ 78 ods. 1 ZKR);
- pri posudzovaní dôkazov tretej osoby o skutočnostiach, pre ktoré má byť sporný majetok zo súpisu vylúčený (§ 78 ods. 2 ZKR);
- pri správe majetku a vymáhaní práv (§ 86 ods. 1 a 2 ZKR);
- pri hodnotení možnosti na prevádzkovanie podniku (§ 88 v znení účinnom od 01. 01. 2012);
- pri navrhovaní spôsobu speňažovania konkurznej podstaty (§ 91 ods. 2 ZKR).
K uvedenému je nevyhnutné doplniť, že zákon síce povinnosť konania s odbornou starostlivosťou od správcu v konkurze explicitne nevyžaduje, avšak z pohľadu výkonu funkcie správcu je možné ju implicitne predpokladať aj pri preskúmaní odporovateľných právnych úkonov dlžníka (§ 57 a nasl. ZKR), vyhotovení súpisu majetku úpadcu (§ 76 ods. 2 ZKR), vylúčení majetku zo súpisu (§ 81 ods. 1 ZKR), neuznaní pohľadávky proti podstate (§ 87 ods. 8 ZKR), pri uzatváraní zmlúv (§ 89 ZKR), pri archivácii písomnosti (§ 90 ZKR), pri zostavení rozvrhu a uspokojení veriteľov (§ 96 a nasl. ZKR). Z uvedeného vyplýva, že rozsah uvedených povinnosti správcu v konkurze konať s odbornou starostlivosťou je podstatne iný, ako rozsah povinnosti člena štatutárneho orgánu spoločnosti konať s odbornou starostlivosťou.[35]
Je potrebné uviesť, že aj opomenutie konania správcu s odbornou starostlivosťou, t. j. nielen porušenie správcovi uložených zákonných povinností, či povinností uložených súdom pri konaní správcu, ale aj samotné „nekonanie“ môže viesť k vzniku zodpovednosti správcu za škodu. Uvedenému svedčí aj Nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 101/2018-133 zo dňa 15. 11. 2018 s. 31 – 32: „V preskúmavanej veci je rozhodujúce to, že ústavne konformný postup správcu predpokladal popretie pohľadávky sťažovateľky, čo sa týka poradia jej uspokojenia, s tým, že ide pohľadávku, ktorá by sa v konkurze mala uspokojovať tak isto, ako podriadené pohľadávky, čo sa však v danom prípade nestalo. Popísaným postupom správcu a následným konaním konkurzného súdu, ktorý inkriminovaný postup správcu v napadnutom uznesení odobril, došlo podľa názoru ústavného súdu k neprípustnému zásahu do práv sťažovateľky, a to minimálne z toho hľadiska, že jej bolo odňaté právo domáhať sa pred nezávislým súdom určenia, že správca vyhodnotil jej spriaznenosť s úpadcom nesprávne.“ [36]
Samotné konanie s odbornou starostlivosťou správcu má zároveň povahu liberačného dôvodu pri zodpovednosti správcu za škodu spôsobenú neuspokojením pohľadávok proti podstate (§ 87 ods. 3 a 4 ZKR v znení účinnom do 01. 01. 2012), pri zodpovednosti za škodu, ak došlo k predaju majetku, ktorý nebol vo vlastníctve úpadcu, tretej osobe (§ 93 ods. 3 ZKR), pri zodpovednosti za škodu spôsobenú tým, že správca odporučil reštrukturalizáciu v reštrukturalizačnom posudku, i keď na to neboli splnené predpoklady (§ 109 ods. 5 ZKR).[37]
Zodpovednosti za škodu sa správca zbaví iba vtedy, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení úsilia, ktoré bolo od neho možné požadovať.[38] Ide o objektívne možnú odbornú starostlivosť, ktorú bolo možné v danom čase a za daných podmienok spravodlivo od správcu vyžadovať. Liberačným dôvodom nie je subjektívna nemožnosť správcu škode zabrániť.[39]
Z dôvodu vylúčenia zodpovednostného režimu člena orgánu obchodnej spoločnosti na správcu, nevzťahujú sa na správcu ani liberačné dôvody uvedené v § 135a ods. 3 a § 194 ods. 7 ObZ. Vzhľadom na režim zodpovednosti správcu za škodu, ktorý sa riadi § 420 ods. 1 OZ je možné subsidiárne použitie § 420 ods. 3 OZ k liberačnému dôvodu podľa § 12 ods. 2 ZoS.
Skutočnosť, že správca bol do konkurzného konania ustanovený súdom ako orgánom štátnej moci neznamená, že za škodu spôsobenú správcom zodpovedá štát. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú správcom, alebo osobami, ktoré správca poveril vykonaním jednotlivých úkonov správcovskej činnosti § 12 ods. 3 ZoS explicitne vylučuje.[40]
4. Záver
V príspevku sme porovnali zodpovednosť správcu v konkurze podľa druhej časti ZKR so zodpovednosťou za škodu štatutárnych orgánov kapitálových obchodných spoločností podľa Obchodného zákonníka. Aj keď sa na prvý pohľad, vzhľadom na postavenie správcu ustanoveného v konkurze, jeho úlohy a spôsob konania môže javiť, že plní rovnaké úlohy, aké mal člen orgánu obchodnej spoločnosti do času nastúpenia účinkov ustanovenia správcu konkurznej podstaty a vyhlásenia konkurzu, nejde o správny záver.
Správca konkurznej podstaty tak, ako člen orgánu obchodnej spoločnosti, má povinnosť konať s odbornou starostlivosťou, pričom táto povinnosť správcu pramení z osobitného právneho predpisu (zákon č. 8/2005 Z. z.) a má odlišné znaky a obsah od povinnosti konať s odbornou starostlivosťou člena orgánu obchodnej spoločnosti. Miera profesionality správcu a nároky kladené na odbornú starostlivosť správcu (a to nielen správcu ustanoveného v konkurze) sú podstatne vyššie, ako sú kladené na konanie s odbornou starostlivosťou člena orgánu obchodnej spoločnosti, a to vzhľadom na správcom vykonávanú funkciu a zo zákona vyžadovanú odbornú spôsobilosť či povinnosť ďalšieho vzdelávania správcu, ktoré pri členovi orgánu obchodnej spoločnosti zákonodarca nevyžaduje.
Na základe vyššie uvedených skutočností môžeme tvrdiť, že správca v konkurznom konaní má postavenie sui generis, kedy vo veci vyhláseného konkurzu koná v mene a na účet obchodnej spoločnosti, ktorej je správcom, avšak iba vo veciach týkajúcich sa jej majetku, v ostatnom neprechádza na správcu konanie v jej mene a v týchto veciach naďalej koná v mene spoločnosti člen štatutárneho orgánu.
Uvedená skutočnosť, teda konanie v mene a na účet obchodnej spoločnosti vo veciach týkajúcich sa výlučne jej majetku, v prípade vyhláseného konkurzu na jej majetok, ako aj rozsah práv a povinností správcu konkurznej podstaty, a účel konkurzu jednoznačne odlišujú správcu v jeho postavení vo vzťahu k obchodnej spoločnosti od člena štatutárneho orgánu. Preto aj zodpovednosť správcu nemôže byť podriadená režimu zodpovednosti člena orgánu kapitálovej obchodnej spoločnosti podľa § 135a ods. 1 resp. 194 ods. 5 ObZ, a na túto sa vzťahujú osobitné ustanovenia zákona, kedy správca zodpovedá za škodu podľa § 12 ods. 1 ZoS, s tým, že na zodpovednosť správcu sa vzťahujú príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka.
RESUMÉ
Zodpovednosť správcu v konkurze za škodu a jej porovnanie so zodpovednosťou za škodu štatutárnych orgánov kapitálových obchodných spoločností
V príspevku sa autor bližšie zameral na porovnanie zodpovednosti za škodu správcu v konkurze podľa druhej časti ZKR so zodpovednosťou za škodu štatutárnych orgánov kapitálových obchodných spoločností podľa Obchodného zákonníka. Autor zároveň rieši aj povahu a vzájomný vzťah vyššie uvedených právnych predpisov práve v otázke výkladu pojmu konanie s odbornou starostlivosťou správcu podľa § 3 ods. 2 ZoS a jeho odlíšenie od konania s odbornou starostlivosťou člena orgánu kapitálovej obchodnej spoločnosti podľa § 135a ods. 1 a 194 ods. 5 ObZ.
SUMMARY
Liability of a Trustee in Bankruptcy for Loss or Damage and Its Comparison with Liability of Companies´ Executive Bodies for Loss or Damage
The author in a greater detail focuses on the comparison of liability of a trustee in bankruptcy for loss or damage under Part II of the Act on Bankruptcy and Restructuring with liability of companies´ executive bodies for loss or damage arising under the Commercial Code. The author at the same time deals with the nature and mutual relationship between the above mentioned pieces of legislation as regards the interpretation of the term “due professional care when acting as a trustee” under Sec. 3(2) of the Act on Trustees distinct from “due professional care when acting as a member of a company´s governing body” under Sec. 135a(1) and Sec. 194(5) of the Commercial Code.
ZUSAMMENFASSUNG
Schadenshaftung des Insolvenzverwalters und deren Vergleich mit Schadenshaftung durch Vertretungsorgane in Kapitalhandelsgesellschaften
Im Beitrag konzentriert sich sein Autor näher auf den Vergleich zwischen der Haftung für Schaden, verursacht durch einen Insolvenzverwalter im Insolvenzverfahren nach dem zweiten Teil des Gesetzes über den Konkurs und Umstrukturierung und der Haftung für Schaden durch ein Vertretungsorgan in Kapitalgesellschaften nach dem Handelsgesetzbuch. Der Autor löst weiter auch den Charakter und das wechselseitige Verhältnis zwischen den vorbezeichneten Rechtsvorschriften bereits in der Frage der Auslegung des Begriffs – handeln mit fachlicher Sorgfalt eines ordentlichen Verwalters nach § 3 Absatz 2 des Gesetzes zum Verbraucherschutz und seine Differenzierung vom Begriff – handeln mit fachlicher Sorgfalt eines ordentlichen Vertretungsmitglieds bei einer Kapitalgesellschaft nach § 135a Absatz 1 und 194 Absatz 5 des Handelsgesetzbuches.
[1] Pozri bližšie CSACH, K. Povinnosti členov orgánov obchodnej spoločnosti a súkromnoprávne následky ich porušenia. /1. časť/ In: Súkromné právo. 2019 č. 5. str. 183.
[2] Uvedený problém splnomocnenia bol identifikovaný už v 18. storočí A. Smithom a o dve storočia neskôr zadefinovaný M. Jensenom a W. Mecklingom. Ide o problémy, ktoré bežne vznikajú v každom vzťahu medzi splnomocniteľom (principal) a splnomocnencom (agent), pokiaľ obsahom tohto vzťahu je delegácia určitej rozhodovacej právomoci zo splnomocniteľa na splnomocnenca. (RICHTER, T. Insolvenční právo. 2. vydaní. Praha: Wolters Kluwer ČR, a. s.. 2017. s. 18.).
[3] § 40 ods. 2 ZKR.
[4] Pozri bližšie HAVEL, B., ŽITŇANSKÁ, L. (eds.) Fiduciárne povinnosti orgánů společnosti na pomezí korporačního, insolvenčního a trestního práva. Praha: Wolters Kluwer ČR. 2020. s. 5 – 7.
[5] Žitňanská, L. k uvedenému uvádza, že „V závislosti od miery ekonomických problémov varírujú povinnosti spoločnosti a členov jej štatutárneho orgánu v rámci interpretácie obsahu požadovanej starostlivosti ako aj mimo jej rámca na základe osobitnej právnej úpravy povinnosti pri hroziacom úpadku, resp. úpadku spoločnosti.“ (HAVEL, B., ŽITŇANSKÁ, L. ref. 4. s. 166.).
[6] § 3 ods. 1 ZKR.
[7] § 11 ods. 2 ZKR.
[8] HAVEL, B., ŽITŇANSKÁ, L. ref. 4. s. 4.
[9] Zodpovednosť správcu podľa predchádzajúcej právnej úpravy zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“) sa riadi. § 8 ods. 2 tohto zákona.
[10] Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 25. 09. 2017, sp. zn. Tpj 28/2017 str. 7.
[11] ĎURICA, M. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. 3. vydanie. Praha: C. H. Beck. 2019. s. 31.
[12] porov. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo/83/2011 zo dňa 26. 10. 2011, R 108/2014.
[13] § 21 ods. 1 písm. e) ZoS. Na výkon funkcie člena štatutárneho orgánu zákonodarca nevyžaduje preukázanie konkrétnej odbornej spôsobilosti, ak to nevyplýva z osobitného predpisu (zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov).
[14] CSACH, K. ref. 1, s. 184. (porov. aj tam uvádzanú pozn. pod čiarou č. 9).
[15] porov. OVEČKOVÁ, O. a kol. Obchodný zákonník. Veľký komentár. Wolters Kluwer. 2017. s. 969.
[16] CSACH, K. ref. 1, s. 184.
[17] Podľa nášho názoru, je pojem konania s odbornou starostlivosťou podľa § 135a a § 194 ods. 5 ObZ širším resp. všeobecnejším pojmom ako konanie s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ZKR, ktorá je vyžadovaná od konkrétnych subjektoch pri uplatňovaní ich práv a plnení povinnosti podľa ZKR, pričom obsah týchto práv a povinností je odlišný od práv a povinnosti, pri ktorých sa vyžaduje konanie s odbornou starostlivosťou podľa § 135a a § 194 ods. 5 ObZ. Konanie s odbornou starostlivosťou podľa § 135a a § 194 ods. 5 ObZ v sebe zahŕňa aj konanie s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ZKR, avšak nie každé konanie podľa zákona č. 7/2005 Z. z. dotknutého subjektu musí mať nevyhnutne znaky konania s odbornou starostlivosťou podľa § 135a a § 194 ods. 5 ObZ, keďže povinnosť konania s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ZKR sa týka aj iných subjektov zúčastnených na konkurznom, reštrukturalizačnom a oddlžovacom konaní, ako sú členovia štatutárnych orgánov obchodných spoločností. Výlučne vo vzťahu k členovi štatutárneho orgánu spoločnosti je tento vzťah úpravy konania s odbornou starostlivosťou podľa ObZ a ZKR výstižne definovaný Žitňanskou L. ako dvojsmerný vzťah. (porov. HAVEL, B., ŽITŇANSKÁ, L. ref. 4. s. 185; porov. tiež poznámku č. 359 tamtiež). Je preto nevyhnutné rozlišovať subjekt, vo vzťahu ku ktorému sa posudzuje konanie s odbornou starostlivosťou.
[18] § 2 ods. 1 v spojení s § 20 ZoS a § 40 ods. 1 ZKR.
[19] § 16 ZoS.
[20] § 21 ods. 1 písm. e) ZoS.
[21] § 17 ZoS.
[22] Trojčlennou skúšobnou komisiou menovanou ministrom spravodlivosti SR. (§ 16 ods. 2 ZoS).
[23] V zmysle § 27 ods. 1 ZoS vykonáva dohľad nad činnosťou správcu Ministerstvo spravodlivosti SR. V rámci konkrétneho insolvenčného konania podlieha činnosť správcu dohľadu súdu v zmysle § 41 v spojení s § 131 ZKR.
[24] Viac k povinnosti lojality pozri CSACH, K. ref. 1, s. 185 – 186. Tiež HAVEL, B., ŽITŇANSKÁ, L. ref. 4. s. 5 – 7.
[25] § 40 ods. 1 ZKR.
[26] ZÁMOŽÍK, J. et al. Civilné právo procesné. Vykonávacie konanie. Konkurz a reštrukturalizácia. Rozhodcovské konanie. Správne súdnictvo. Plzeň: Aleš Čeněk. 2013. s. 223
[27] § 44 ods. 1 ZKR.
[28] porov. tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo 1662/2007.
[29] Uvedenej zodpovednosti správcu podľa § 420 ods. 1 OZ svedčia aj ďalšie rozhodnutia, najmä Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obo/74/2012 zo dňa 28. 04. 2015, či Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obo/10/2014 zo dňa 29. 07. 2015.
[30] porov. ŠAMKO, P. Trestné činy poškodzujúce veriteľov. Wolters Kluwer SR s. r. o. 2019. s. 281.
[31] porov. Rozsudok Najvyšší súd ČR sp. zn. 25Cdo/2123/2001 zo dňa 12. 03. 2003, R 88/2003.
[32] porov. CSACH, K. ref. 1 s. 185.
[33] Obdobnú úpravu môžeme nájsť aj v českom zákona č. 182/2006 Sb. o úpadku a způsobech jeho řešení (insolvenční zákon) v ust. § 32 ods. 1. (porov. SPRINZ, P., JIRMÁSEK, T., ŘEHÁČEK, O., VRBA, M., ZOUBEK, H. a kol. Insolvenční zákon. Komentář. 1. vydaní. Praha: C. H. Beck. 2019. s. 89 – 90.).
[34] ĎURICA, M. ref. 11. s. 31 – 32. Ďurica, M. uvádza aj ďalšie činnosti správcu, pri ktorých sa vyžaduje konanie s odbornou starostlivosťou, tieto sa však netýkajú správcu v konkurze podľa druhej časti ZKR, preto tieto pre potreby tohto príspevku neuvádzame.
[35] porov. CSACH, K. ref. 1. s. 185
[36] porov. Nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 101/2018-133 zo dňa 15. 11. 2018 s. 31 – 32.
[37] ĎURICA, M. ref. 11. s. 32.
[38] § 12 ods. 2 ZoS.
[39] KRÁLIK, M. Zákon o správcoch. Vyhláška, ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. Wolters Kluwer s. r. o. 2014. s. 43.
[40] KRÁLIK, M. ref. 39. s. 43.