Vo výnimočných prípadoch možno vychádzať z nezákonnosti trestného stíhania konkrétnej osoby, ktorej bolo stíhanie zastavené z objektívnej príčiny jej smrti, keď konečné rozhodnutie v trestnom konaní zakladajúce nezákonnosť trestného stíhania ostatných spoluobvinených, neobsahuje rozdielne posúdenie skutku voči zomrelej osobe, resp. z neho nevyplývajú žiadne špeciálne okolnosti pre takéto rozdielne posúdenie. V takýchto prípadoch by bolo v rozpore s dobrými mravmi a účelom zákona č. 514/2003 Z. z., aby sa štát zbavil zodpovednosti za škodu len z toho dôvodu, že dotknutá osoba v priebehu trestného konania zomrela a nebolo tak možné voči nej zastaviť trestné stíhanie z dôvodu, že skutok nebol trestným činom, ale len formálne z dôvodu jej úmrtia. Premlčacia lehota na uplatnenie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. zomrelej osoby začne plynúť rovnako ako u spoluobvinených právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení ich trestného stíhania z dôvodu, že skutok pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie, nie je trestným činom.
(rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/98/2021 zo dňa 27. apríla 2023)
Dotknuté ustanovenia:
– § 6 ods. 1, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
– čl. 46 ods. 3 Ústavy SR
Rozsudkom okresného súdu potvrdeného odvolacím súdom bola žalovanej Slovenskej republike uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu škody, ktorá jej mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím – uznesením o vznesení obvinenia v trestnom konaní, ktoré bolo následne voči žalobkyni zastavené z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Súd priznal žalobkyni aj náhradu škody spôsobenú vznesením obvinenia voči jej manželovi, ktorý v priebehu trestného konania zomrel, a vzhľadom na to bolo trestné stíhanie voči nemu zastavené. Podľa súdu zastavenie trestného stíhania pre neprípustnosť z dôvodu smrti osoby nemôže viesť k tomu, že žalovaná neponesie zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie v prípade, ak je zrejmé, že aj proti osobe, ktorá síce zomrela, by bolo trestné stíhanie neskôr zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý bola stíhaná, nie je trestným činom. Opačný výklad by viedol k extrémnej nespravodlivosti a nenaplneniu účelu zákona č. 514/2003 Z. z.
Najvyšší súd SR na základe dovolania žalovanej dospel k záveru, že dovolanie proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu je prípustné, avšak nie je dôvodné.
Z odôvodnenia:
Nezákonným rozhodnutím, na základe ktorého si žalobkyňa uplatňovala nárok na náhradu škody, bolo rozhodnutie o vznesení obvinenia voči žalobkyni, ako aj manželovi žalobkyne. Od momentu právoplatného skončenia trestného stíhania bez uznania viny spĺňali žalobkyňa a jej manžel v časti náhrady nákladov vynaložených na obhajobu v trestnom konaní všetky podmienky pre priznanie náhrady škody.
Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené zastavením konania v dôsledku smrti obvineného, ak neskorší výsledok trestného konania
určil, že skutok, za ktorý bol obvinený, nie je trestným činom, treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy SR,[1] ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona,[2] teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca.
Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonností) začatia (vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok trestného konania (4Cdo/183/2009).
Zo súdneho spisu vyplýva, že manželovi žalobkyne bolo vznesené obvinenie za také skutky, za ktoré bolo vznesené obvinenie v konaní aj iným osobám. Následne však bolo preukázané, že žiadne z konaní, pre ktoré bolo vznesené obvinenie (aj manželovi žalobkyne) nemalo charakter trestnej činnosti.
Vzhľadom na vyššie uvedené by bolo v rozpore s dobrými mravmi a účelom zákona č. 514/2003 Z. z., aby sa žalovaná zbavila zodpovednosti za škodu len z toho dôvodu, že manžel žalobkyne v priebehu trestného konania zomrel a nebolo tak možné voči nemu zastaviť trestné stíhanie z dôvodu, že skutok nebol trestným činom, ale len formálne z dôvodu jeho úmrtia.
Vo výnimočných prípadoch možno vychádzať z nezákonnosti trestného stíhania konkrétnej osoby, ktorej bolo stíhanie zastavené z objektívnej príčiny jej smrti, keď konečné rozhodnutie v trestnom konaní zakladajúce nezákonnosť trestného stíhania ostatných spoluobvinených, neobsahuje rozdielne posúdenie skutku voči zomrelej osobe, resp. z neho nevyplývajú žiadne špeciálne okolnosti pre takéto rozdielne posúdenie.
Premlčacia lehota na uplatnenie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. zomrelej osoby v tomto prípade začne plynúť rovnako ako u spoluobvinených právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení ich trestného stíhania z dôvodu, že skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie, nie je trestným činom (t. j. rozhodnutie z ktorého vyplýva nezákonnosť trestného stíhania spoluobvinených). Práve z tohto momentu je možné vyvodiť či predpokladať nezákonnosť trestného stíhania aj voči zomrelej osobe. Nemožno sa teda stotožniť s argumentáciou žalovanej, že už právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania z dôvodu, že manžel žalobkyne zomrel bolo možné zistiť nezákonnosť rozhodnutia. V tomto čase nebolo možné ešte ani určiť, že došlo k vzniku škody a predovšetkým ustáliť, že za škodu zodpovedá štát.
Najvyšší súd SR vzhľadom na uvedené dôvody dovolanie žalovanej ako nedôvodné podľa § 448 CSP zamietol.
Odôvodnenie je redakčne krátené a upravované
Právnu vetu a rozhodnutie spracovala:
JUDr. Zuzana Fabianová, Ph.D. advokátka
[1] Čl. 46 ods. 3 Ústavy SR: Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.
[2] Čl. 1 ods. 1 Ústavy SR: Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.