Mgr. Mário Mališ v roku 2019 úspešne ukončil právnickú fakultu na Univerzite Komenského v Bratislave. V advokácii pôsobí od roku 2017, keď popri štúdiu pracoval ako právny asistent v advokátskej kancelárii. Od roku 2019 pôsobí ako advokátsky koncipient. Vo svojej praxi sa zameriava najmä na oblasť sporového, správneho a trestného práva.
Predmetom tohto článku je snaha o prezentovanie aktuálnych názorov súdnej praxe na zodpovednosť štátu za škodu vzniknutú nezákonným trestným stíhaním, ako aj poukázanie na aplikačné problémy s tým súvisiace. V praxi totiž bezvýnimočne dochádza k nesprávnemu postupu zo strany žalobcov, ktorý v konečnom dôsledku môže znamenať neúspech vo veci samej.
ÚVOD
Trestné stíhanie predstavuje výrazný zásah do psychickej (vo väzobných veciach) aj do fyzickej integrity stíhanej osoby. V prípade niekoľko ročného trestného stíhania (čo, žiaľ, v podmienkach SR nie je výnimkou), sa môžu v tejto súvislosti u stíhanej osoby prejaviť aj vážne, negatívne a neodstraniteľné následky na jej zdraví a v neposlednom rade aj na jej majetku.
Malo by preto byť v záujme štátu, aby orgány činné v trestnom konaní (ďalej aj OČTK) pristupovali dôsledne a obozretne ku každému trestnému stíhaniu a objektívne vyhodnocovali jeho opodstatnenosť počas celej doby jeho trvania. Automatické podávanie obžaloby bez hlbšieho a individuálneho posúdenia jej relevantnosti a možností úspechu v konaní pred súdom môže v konečnom dôsledku znamenať oslobodenie stíhanej osoby spod obžaloby. V takom prípade je zbytočne zahlcovaný súd, ale aj samotné OČTK, a takto vedené trestné stíhanie môže výrazným spôsobom negatívne zasiahnuť do bežného života stíhanej osoby. De lege lata však v právnom poriadku SR nie je upravená osobitná zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným trestným stíhaním.
1.
Stručný prierez histórie až po súčasnosť
Zodpovednosť za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci zákonodarca výrazne revidoval až prijatím zákona č. 514/2003 Z. z. Zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon č. 514/2003 Z. z.). Oproti zákonu č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení neskorších predpisov predstavoval nový (aktuálne platný) zákon viaceré zmeny.[1]
Za najvýraznejšiu zmenu je možné označiť zavedenie inštitútu nemajetkovej ujmy. V novom zákone bolo podľa zákonodarcu potrebné rozšíriť súčasné chápanie práva na náhradu škody ako práva na náhradu skutočnej majetkovej škody i na chápanie náhrady škody ako „spravodlivého zadosťučinenia“. Tým sa rozšírili možnosti uplatnenia nároku na náhradu škody nielen na náhradu skutočnej majetkovej škody, ale aj na náhradu nemajetkovej ujmy. Náhrada škody by mala predstavovať „spravodlivé zadosťučinenie“ a zahŕňať napr. peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy (morálnu ujmu), ako i iné formy zadosťučinenia (napr. verejné ospravedlnenie, uverejnenie zrušujúceho rozsudku a stručného znenia odôvodnenia a pod.). Tá by mala zahŕňať ujmu spôsobenú poškodením občianskej cti, spôsobenú poškodením dobrej povesti, v dôsledku morálneho utrpenia v prípade zadržania, väzby, výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia, v dôsledku sťaženia spoločenského uplatnenia, inú preukázateľnú (a tiež preukázanú) nemajetkovú ujmu.[2] Predmetnú zmenu je rozhodne možné považovať za pozitívny vývoj v tejto právnej oblasti.
Žiadny zákon však dosiaľ neobsahoval osobitnú zodpovednosť štátu spôsobenú nezákonne vedeným trestným stíhaním. Uvedené do určitej miery spôsobovalo rozdielnosť v rozhodovacej praxi súdov pri posudzovaní súvisiacich žalôb. Prvým, v zásade prelomovým súdnym rozhodnutím súvisiacim s aktuálnou právnou úpravou, ktoré do určitej miery ozrejmilo budúci postoj Najvyššieho súdu SR bolo rozhodnutie R 37/2014.[3] [4]
Aktuálne sa plánuje novela zákona č. 514/2003 Z. z., pričom podľa predbežnej informácie Ministerstva spravodlivosti SR[5] je základným cieľom právnej úpravy o. i. „zrevidovať právnu úpravu jednotlivých prípadov zodpovednosti štátu za škodu, vrátane výslovnej legislatívnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia ako nezákonným rozhodnutím, ak sa trestné konanie neskončilo odsúdením“.
Bude preto zaujímavé sledovať, akým spôsobom sa zákonná úprava zodpovednosti štátu za škodu vyvinie a ako na ňu zareaguje odborná verejnosť a súdna prax.
2.
Výklad pojmu nezákonné trestné stíhanie v rozhodovacej praxi súdov
Ako už bolo uvedené, nárok na škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci aktuálne upravuje zákon č. 514/2003 Z. z. Predmetný zákon rozlišuje dva druhy zodpovednosti za škodu z hľadiska zodpovedného subjektu. Prvá časť zákona je venovaná zodpovednosti štátu a druhá časť zákona je venovaná zodpovednosti obcí a vyšších územných celkov. Tento článok sa bude venovať iba prvej zo zmienených zodpovedností.
Podľa § 3 zákona č. 514/2003 Z. z. platí, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, ktorá vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia, nezákonného zatknutia, zadržania alebo iného pozbavenia osobnej slobody, rozhodnutia o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutia o väzbe a nesprávneho úradného postupu.
Vo všeobecnosti platí, že pred samotným uplatnením nároku na náhradu škody na príslušnom súde je potrebné túto v zmysle § 15 a násl. zákona č. 514/2003 Z. z. predbežne prerokovať so zodpovedným subjektom. Lehota na vyjadrenie sa zodpovedného subjektu je 6 mesiacov, pričom počas tejto lehoty neplynie premlčacia lehota, ktorá je v zmysle citovaného zákona trojročná a plynie od momentu, keď sa poškodený[6] o škode dozvedel. Ak je podmienkou priznania nároku zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota od doručenia zrušujúceho rozhodnutia.[7] Zodpovedným orgánom, ktorý bude konať v mene Slovenskej republiky (vo veci zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným trestným stíhaním) bude podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky.
Predmetný zákon explicitne neupravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú v dôsledku nezákonného trestného stíhania. Tento osobitný druh zodpovednosti štátu za škodu bol však dotvorený súdnou praxou. Nezákonné trestné stíhanie je možné charakterizovať ako postup, keď trestné stíhanie konkrétnej osoby, voči ktorej bolo vznesené obvinenie, bolo skončené iným spôsobom ako jej právoplatným odsúdením (vynímajúc osobitné prípady kedy dôjde k skončeniu trestného stíhania na základe spolupráce s obvineným – zmier, podmienečné zastavenie trestného stíhania a pod.) Ako uviedol Ústavný súd SR v náleze zo dňa 24. 01. 2017, sp. zn. III. ÚS 754/2016-42 „priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo inak než odsúdením (a to aj v prípade, ak nebolo realizované väzobne), je ústavne akceptovateľným a ústavou predpokladaným spôsobom poskytnutia satisfakcie takto stíhanej osobe“.
Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí vymedzil pojem nezákonné trestné stíhanie ako trestné stíhanie, ktoré sa právoplatne skončilo inak než odsúdením stíhanej osoby.Za iný spôsobom skončenia trestného stíhania v uvedenom kontexte je možné považovať napr. zastavenie trestného stíhania prokurátorom, oslobodenie obžalovaného spod obžaloby, postúpenie veci na prejednanie inému orgánu (napr. v prípade, ak ide o priestupok). Ak by však bolo trestné stíhanie skončené v dôsledku ingerencie obvineného (podmienečné zastavenie trestného stíhania, zmier a pod.), tak by bol nárok na náhradu škody pochopiteľne vylúčený. Nie je pritom podstatné, či k skončeniu trestného stíhania takýmto spôsobom dôjde v predsúdnom konaní alebo v konaní pred súdom.
Súdna prax sa ďalej vyvinula v tom smere, že zodpovednosť za škodu v dôsledku nezákonného trestného stíhania charakterizovala ako implicitný a osobitný druh zodpovednosti za škodu, ktorú je potrebné posudzovať analogicky podľa § 5 a násl. zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré upravujú zodpovednosť za škodu vzniknutú v dôsledku nezákonného rozhodnutia. [8]
Za nezákonné trestné stíhanie je v zmysle aktuálnej súdnej praxe potrebné považovať každé trestné stíhanie osoby, ktoré sa skončilo inak ako jej právoplatným odsúdením (vynímajúc osobitné prípady, kedy dôjde k skončeniu trestného stíhania na základe spolupráce s obvineným – zmier, podmienečné zastavenie trestného stíhania a pod.). Na posúdenie zákonných predpokladov tohto druhu zodpovednosti štátu za škodu sa analogicky použijú ustanovenia o škode spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
3. Zákonné predpoklady nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným trestným stíhaním
Zákonné predpoklady na priznanie nároku na náhradu škody v dôsledku nezákonného trestného stíhania sú [9]
(i) existencia nezákonného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre jeho nezákonnosť
(ii) vznik škody
(iii) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou
(iv) podanie riadneho opravného prostriedku
(i) Existencia nezákonného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre jeho nezákonnosť
Za nezákonné rozhodnutie (pri tomto type zodpovednosti za škodu) je potrebné vždy považovať uznesenie o vznesení obvinenia.[10] Súčasne je v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. potrebné, aby voči nezákonnému rozhodnutiu (uzneseniu o vznesení obvinenia) podal poškodený v zákonnej lehote sťažnosť.
Napriek tomu, že súdna prax dovodila, že zodpovednosť za škodu v dôsledku nezákonného trestného stíhania treba posudzovať analogicky podľa zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, existujú v praxi niektoré odlišnosti. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. platí, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je možné uplatniť iba vtedy, ak nezákonné rozhodnutie zmenil alebo zrušil príslušný orgán pre jeho nezákonnosť. Práve týmto ustanovením v praxi veľmi často argumentuje Generálna prokuratúra SR v prípade osobitnej zodpovednosti za škodu vzniknutú nezákonným trestným stíhaním. Generálna prokuratúra SR tvrdí, že pri tomto type zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným trestným stíhaním vo väčšine prípadov absentuje faktické zrušenie alebo zmena nezákonného rozhodnutia, čo by malo znamenať, že nie sú naplnené zákonné predpoklady na priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným trestným stíhaním.
V tomto prípade je však opätovne potrebné poukázať na súdnu prax, ktorá sa s daným argumentom Generálnej prokuratúry SR nestotožňuje. ,,Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Tento právny záver (výklad), ktorý je jednotne prijímaný dovolacím súdom, bol opätovne analogicky vyjadrený i v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2019, sp. zn. 6Cdo/75/2017, ktorý bol prijatý na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky na ostatnom zasadnutí občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 16. septembra 2020. Uvedený rozsudok pritom prešiel i testom ústavnosti, keď Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol uznesením z 27. augusta 2020, sp. zn. II. ÚS 369/2020, sťažnosť proti záverom v ňom obsiahnutým ako zjavne bezdôvodnú“[11]
V prípade tejto špecifickej a osobitnej zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným trestným stíhaním preto platí, že jedným zo zákonných predpokladov na priznanie nároku na náhradu škody nie je formálne zrušenie alebo zmena nezákonného rozhodnutia. Uznesenie o vznesení obvinenia sa stáva automaticky nezákonným rozhodnutím v okamihu, keď došlo k skončeniu trestného stíhania obvineného iným spôsobom ako jeho právoplatným odsúdením (vynímajúc osobitné prípady kedy dôjde k skončeniu trestného stíhania na základe spolupráce s obvineným – zmier, podmienečné zastavenie trestného stíhania a pod.).
(ii) Vznik škody
Diapazón možnej škody, ktorá v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním vznikne je naozaj široký. V prípade väzobného trestného stíhania by do úvahy rozhodne prichádzal aj ušlý zisk. Na účely tohto článku autor však poukáže iba na najčastejší druh škody, ktorý sa v praxi uplatňuje v súvislosti s neväzobným nezákonným trestným stíhaním.
Najčastejšie dochádza k uplatneniu si skutočnej škody, ktorá vznikla poškodenému úhradou za právne služby poskytnuté advokátom. Možnosť uplatniť si tento nárok pritom priamo vyplýva aj z § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Nie je pritom podstatné, či išlo o prípad nutnej obhajoby alebo nie. V prípade, ak sa bude v konaní uplatňovať náhrada trov obhajoby, jej výšku je potrebné vyčísliť v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. V tomto prípade nemá žiadny význam akú sumu poškodený skutočne obhajcovi uhradil, ale podstatná je výška sumy, na ktorú by obhajca mal nárok za jednotlivé právne úkony v zmysle predmetnej vyhlášky[12] (súčasťou je aj náhrada za stratu času a hotové výdavky).
(iii) Príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou
Príčinná súvislosť medzi trovami na obhajobu a nezákonným trestným stíhaním bude daná v zásade vždy. Ako vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 10. 2019, sp. zn. 8Cdo/134/2019 ,,je irelevantné, či išlo o prípad nutnej obhajoby alebo nie, pretože právo obvineného zvoliť si obhajcu v trestnom konaní je súčasťou ústavného práva na právnu pomoc (čl. 47 ods. 2 Ústavy SR). Príčinná súvislosť medzi takto vzniknutou škodou u „žalobkyni“ a trestným stíhaním je nepochybná, keďže bez prebiehajúceho trestného stíhania by si nebola zvolila obhajcu (k tomu pritom došlo až po doručení trestného rozkazu, keď už bola v pozícii obžalovanej). Žalobkyňa predloženými výpismi z účtu preukázala úhradu trov obhajoby zvolenému advokátovi“.[13]
Taktiež je potrebné dodať, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným trestným stíhaním je zodpovednosť založená na objektívnom princípe. Štát preto nemá možnosť zbaviť sa tejto zodpovednosti liberačnými dôvodmi a rovnako tak nie je podstatné, či došlo zo strany štátu k zavinenému konaniu.[14]
(iv) Podanie riadneho opravného prostriedku
Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. platí, že právo na náhradu škody možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa pritom nevyžaduje vtedy, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.[15]
Táto zákonná podmienka spôsobuje v praxi nemalé problémy. Súdna prax nie je jednotná v otázke, či v prípade ak obvinený nepodá riadny opravný prostriedok proti nezákonnému rozhodnutiu, [16] má táto skutočnosť za následok automatické nesplnenie zákonných podmienok pre zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným trestným stíhaním.
Na jednej strane možno poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. 10. 2016, sp. zn. 5 Cdo 173/2015[17] a na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 01. 04. 2020, sp. zn. IV. ÚS 100/2019-56.[18] V predmetných rozhodnutiach je vyjadrený názor o obligatórnej súčasti podanie riadneho opravného prostriedku, ako jednej zo zákonných podmienok pre zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Naopak, opozitný názor na uvedenú problematiku priniesol Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 29. 09. 2020, sp. zn. 9 Cdo 65/2020, v ktorom uviedol, že „viazanosť štátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení (II. ÚS 5/2020) dospel k záveru, že „rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. V tomto smere nie je správny výklad, ktorý poskytol odvolací súd v otázke podmienenia nároku na náhradu škody v predmetnej veci podaním opravného prostriedku (sťažnosti) proti uzneseniu o vznesení obvinenia s poukazom na § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., keď tento jeho výklad ide proti zmyslu a obsahu tohto zákona, „…aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená“ (sp. zn. 4 M Cdo 15/2009). Rozhodujúci je z hľadiska nároku, ktorý uplatnil žalobca, výsledok trestného konania“.
Autor tohto článku sa pridržiava druhej názorovej línie. Tento záver viac reflektuje aj závery dosiaľ publikovanej rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR v celkovom kontexte. Tento druh zodpovednosti za škodu je objektívnou zodpovednosťou bez možno liberácie a bez nutnosti preukazovania zavinenia. Na uvedené nadväzuje judikatúra, ktorá považuje tento osobitný druh zodpovednosti štátu za škodu zodpovednosťou za výsledok trestného konania. Ak nie je potrebné, aby došlo k formálnemu zrušeniu nezákonného rozhodnutia, logicky nemôže byť ani jedným zo zákonných predpokladov tejto zodpovednosti za škodu formálne podanie sťažnosti voči uzneseniu o vznesení obvinenia.
Je však pravda, že na druhej strane tu máme vyššie uvedené rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorý považoval nepodanie sťažnosti obvineným voči uzneseniu o vznesení obvinenia za nedostatok, pre ktorý neboli naplnené všetky predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným trestným stíhaním. Pre úplnosť je však potrebné dodať, že daná problematika netvorila nosné závery ústavnej sťažnosti, na základe ktorej došlo k danému rozhodnutiu. Zrejme z tohto dôvodu sa Ústavný súd SR danou právnou otázkou ani nijak rozsiahlo nezapodieval a dospel iba k záveru citovanému v poznámke pod čiarou č. 15.
V smere nastolenej dichotómie je možné poukázať aj na pomerne aktuálne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 04. 2022, sp. zn. 4Cdo/13/2021, ktorým senát 4C postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR. V predmetnom rozhodnutí sa poukazovalo na rozdielnu rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v otázke, či jeden zo zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným trestným stíhaním je aj podanie sťažnosti obvineným voči uzneseniu o vznesení obvinenia.[19]
Veľký senát Najvyššieho súdu SR a rovnako aj ním oslovené právnické fakulty sa v rozhodnutí zo dňa 24. 10. 2022, sp. zn. 1VCdo/2/2022 priklonili k názoru senátu 4C. Z rozhodnutia Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR vyplýva, že tento uprednostnil výklad § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. e ratione legis pred výkladom gramatickým. Veľký senát Najvyššieho súdu SR konštatoval, že „zmyslu a účelu § 6 ods. 1 v spojení s ods. 2 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovedá taká interpretácia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia na základe podaného riadneho opravného prostriedku podľa osobitných predpisov (sťažnosť podľa Trestného poriadku), má aj oslobodzujúci rozsudok vydaný z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným…. splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok v zmysle § 6
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby v trestnom konaní oslobodený“.
S predmetným rozhodnutím Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sa autor tohto článku bez výhrad stotožňuje. Veľký senát Najvyššieho súdu SR sa v citovanom rozhodnutí vysporiadal aj s vyššie uvedeným opozitným rozhodnutím Ústavného súdu SR, keď jasne uviedol, že zjednocovane judikatúry je od prijatia Civilného sporového poriadku predovšetkým úlohou veľkého senátu najvyššieho súdu a táto právomoc naopak, neprináleží Ústavnému súdu SR.[20]
4. Nárok na náhradu za nemajetkovú ujmu
Okrem skutočnej škody má osoba, voči ktorej bolo nezákonné trestné stíhanie vedené, pri splnení všetkých zákonných predpokladov, spravidla aj nárok na priznanie nemajetkovej ujmy. Konkrétne podmienky pre priznanie nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie sú upravené v § 17 ods. 2, 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Tak ako v iných prípadoch, pri ktorých dochádza k uplatneniu náhrady za nemajetkovú ujmu, aj v tomto prípade platí, že existenciu nemajetkovej ujmy by mala preukázať poškodená osoba. V súdnej praxi sa však objavujú aj rozhodnutia, ktoré upúšťajú od formálneho lipnutia na nevyvrátiteľnom preukázaní existencie nemajetkovej ujmy poškodeným.
Najvyšší súd SR vo vzťahu k dôkaznému bremenu poškodeného pri preukazovaní existencie nemajetkovej ujmy vzniknutej v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním uviedol, že „každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné“. [21]
V intenciách uvedeného rozhodnutia je preto možné tvrdiť, že nemajetkovú ujmu za nezákonné vedené trestné stíhanie nie je potrebné vždy náležite preukázať, pretože už samotné nezákonné trestné stíhanie je determinantom, ktoré nemajetkovú ujmu bez pochýb zapríčiňuje a spôsobuje. Dokazovanie by sa tak následne malo zamerať už iba na konkrétnu výšku sumy priznanú ako náhradu za nemajetkovú ujmu. Stanovenie konkrétnej sumy je vždy v kompetencii konajúceho súdu a posudzuje sa individuálne, prípad od prípadu. Pre približnú ilustráciu je však možné poukázať na niektoré rozhodnutia súdov, ktorých právna veta je dostatočne všeobecná a preto použiteľná analogicky aj v iných prípadoch.
Ústavný súd SR v náleze zo dňa 24. 01. 2017, sp. zn. III. ÚS 754/2016 uviedol, že „nemožno považovať odškodnenie zostávajúcich 52 mesiacov trvania trestného stíhania sumou 620 € za mesiac trvania trestného stíhania za neadekvátne“. V uvedenom rozhodnutí Ústavný súd SR nepovažoval za neprimeranú náhradu za nemajetkovú ujmu vo výške 620eur za každý mesiac nezákonného trestného stíhania [22](pre porovnanie v prípade väzobného stíhania môže byť táto suma vo výške 1000 eur).
Iný názor na výšku priznanej sumy za vzniknutú nemajetkovú ujmu mal Krajský súd v Trnave v rozhodnutí zo dňa 16. 03. 2021, sp. zn. 11Co/66/2020, v ktorom priznal náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie vo výške 500 eur za každý rok vedeného trestného stíhania. Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí zo dňa 06. 03. 2019, sp. zn. 1Co/169/2018 priznal náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie v trvaní viac ako 3 roky v celkovej výške 2500 eur (t. j. približne 833 eur za každý rok trestného stíhania).
V súdnej praxi sa objavili taktiež prípady, keď bola náhrada za nemajetkovú ujmu za nezákonné vedené trestné stíhanie priznaná aj za obdobie účinnosti predchádzajúcej zákonnej úpravy. [23] K uvedenému došlo napriek tomu, že predchádzajúca zákonná úprava priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vôbec neobsahovala.[24] Súdna prax taktiež judikovala, že nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v dôsledku nezákonného trestného stíhania je možné priznať aj právnickej osobe.[25]
Vo vzťahu k celkovej výške priznanej náhrady za nemajetkovú ujmu je potrebné taktiež poukázať na § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., z ktorého vyplýva, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. Z predmetnej právnej úpravy vyplýva, že celková suma odškodnenia poskytnutá podľa zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu. Uvedenou výškou limitácie náhrady za nemajetkovú ujmu v praxi často argumentuje aj Generálna prokuratúra SR.
Predmetná limitácia výšky náhrady za nemajetkovú ujmu sa však javí byť v rozpore v objektívnou zodpovednosťou štátu za škodu a taktiež aj v rozpore so základnými princípmi právneho štátu. Uvedená zákonná úprava bola podrobená aj prieskumu Ústavného súdu SR, ktorý uviedol, že „ak má každý právo na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy, potom toto právo nie je možné v konkrétnom prípade zákonom obmedziť, či celkom vylúčiť. Opačný prístup by nerešpektoval princíp minimalizácie zásahov do základných práv v podobe ich prípadného obmedzenia a princíp maximalizácie zachovania obsahovej podstaty základného práva (obdobne napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 165/02 z 19. decembra 2002, obdobne nález sp. zn. II. ÚS 136/02 zo 17. júla 2002, resp. nález sp. zn. II. ÚS 42/01 zo 17. júla 2002 alebo nález sp. zn. III. ÚS 165/02 z 19. decembra 2002). Z rovnakých dôvodov nie je ústavne prípustné vyžadovať aplikáciu takejto limitácie od všeobecných súdov „skrytým“ aplikovaním hraníc stanovených inými právnymi predpismi vo veci sťažovateľky“.[26]
Ústavný súd SR v predmetnom náleze síce konštatoval, že uvedená limitácia výšky náhrady za nemajetkovú ujmu je v rozpore s ústavnými princípmi, avšak nakoľko dosiaľ nebolo iniciované osobitné konanie o posúdení súladu právnych predpisov s Ústavou SR, je žiaľ dané ustanovenie stále účinné a platné. Autor tohto článku sa s daným rozhodnutím Ústavného súdu SR plne stotožňuje. Nie je totiž na mieste akákoľvek limitácia výšky škody, za ktorú zodpovedá štát voči svojim občanom. Predmetné zákonné ustanovenie je obsolentné a nemá v demokratickom právnom poriadku žiadne miesto. De lege ferenda by preto bolo vhodné dané ustanovenie za zákonnej úpravy vypustiť.[27]
ZÁVER
Predmetom tohto článku bola snaha poukázať na aktuálnu rozhodovaciu prax súdov týkajúcu sa zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným trestným stíhaním. Napriek tomu, že tento osobitný druh zodpovednosti za škodu nie je dosiaľ explicitne legislatívne vyjadrený, bol dotvorený praxou najvyšších súdnych autorít a v súčasnosti už má nespochybniteľné miesto v právnej praxi. Vo všeobecnosti je možné konštatovať, že ak sa trestné stíhanie fyzickej osoby skončí inak ako jej právoplatným odsúdením (vynímajúc osobitné prípady, kedy dôjde k skončeniu trestného stíhania na základe spolupráce s obvineným – zmier, podmienečné zastavenie trestného stíhania a pod.), má táto spravidla nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy od štátu.
Autor článku považuje judikatúrny vývoj uvedený v tomto článku za správny. Súdna prax v uvedenej právnej problematike je skutočne bohatá a rozsiala a je potrebné uviesť, že vo väčšine prípadov dáva za pravdu žalobcom (teda nezákonne stíhaným osobám). Na druhej strane, daná situácia rozhodne v nemalej miere zaťažuje štátny rozpočet, čo znamená, že v konečnom dôsledku za nezákonné trestné stíhania zaplatia všetci občania tohto štátu. Tu sa preto vynára otázka, či by nebolo vhodné zo strany OČTK vo väčšej miere obozretnosti pristupovať k dozoru nad prípravným konaním a k spôsobu jeho ukončenia. Jedným z možných riešení by mohlo byť apelovanie na väčšie využívanie odklonov v trestnom konaní. Priestor a možnosti na to v príslušných trestných kódexoch rozhodne sú.[28]
Za pozitívne je taktiež možné vnímať súčasnú snahu o explicitné zavedenie tohto špecifického druhu zodpovednosti štátu za škodu do legislatívneho znenia. Je však otázne, ako bude predmetná úprava vyzerať a či sa podmienky nároku na náhradu škody sprísnia, obmedzia alebo inak zrevidujú. Zostáva len dúfať, že predmetné legislatívne zmeny negatívnym spôsobom neovplyvnia nárok nezákonne stíhaných osôb na náhradu škody a nemajetkovej ujmy.
RESUMÉ
Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným trestným stíhaním v kontexte aktuálnej rozhodovacej praxe
Autor v danom článku poukazuje na existenciu súdmi dotvorenej zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným trestným stíhaním. Taktiež sa zameral na sporné otázky v tejto súvislosti a čiastočne aj na možné úpravy de lege ferenda. Autor zdôrazňuje nevyhnutnosť zachovania súčasných podmienok pre priznanie náhrady škody za nezákonné trestné stíhanie aj v plánovanom legislatívnom konaní týkajúcom sa novely súčasného zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci.
SUMMARY
Liability for Loss or Damage Caused by Unlawful Prosecution in the Context of Current Judicial Decision-Making
The author points to the existence of liability for loss or damage caused by unlawful prosecution created by courts in the course of their decision-making. He also focuses on controversial issues in this respect and partly on possible de lege ferenda regulations. The author stresses the necessity to comply with current requirements applicable to the award of damages for unlawful prosecution also in the intended legislative procedure concerning the amendment to the existing Act on Liability for Loss or Damage Caused by Public Authorities.
ZUSAMMENFASSUNG
Die Haftung für den durch eine gesetzwidrige Strafverfolgung verursachten Schaden im Kontext der aktuellen Entscheidungspraxis
Der Autor verweist in seinem Artikel auf das Bestehen der durch die Gerichte ergänzten Haftung für den durch eine gesetzwidrige Strafverfolgung verursachten Schaden. Er hat sich zugleich auf strittige Fragen in diesem Zusammenhang sowie auf mögliche de lege ferenda Regelungen konzentriert. Der Autor betont, dass es unumgänglich ist, die aktuellen Bedingungen für die Zuerkennung des Schadenersatzes wegen gesetzwidriger Strafverfolgung auch im geplanten Legislativverfahren zur Novelle des derzeitigen Gesetzes über die Haftung für einen durch die Organe der öffentlichen Gewalt verursachten Schaden, zu behalten.
[1] Z dôvodovej správy vyplýva, že zákonodarca odôvodnil prijatie novej zákonnej úpravy zmenou spoločenských pomerov za obdobie od 1. júla 1969, najmä novým pohľad na zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi, ako aj jurisdikciou Európskeho súdu pre ľudské práva.
[2] Dôvodová správa k zákonu č. 514/2003 Z. z.
[3] Najvyšší súd SR v danom rozhodnutí uviedol, že zmyslu a účelu § 6 ods. 1 veta prvá zákona 514/2003 Z. z. zodpovedá interpretácia tohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania, vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu.
[4] Za obdobné súdne rozhodnutie reflektujúce predchádzajúcu právnu????? je možné označiť R 35/1991, z ktorého vyplýva, že „ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.“
[5] Verejne dostupná na https://www.slov-lex.sk/legislativne-procesy/SK/PI/2021/68.
[6] Na účely tohto článku má výraz poškodený rovnaký význam ako obvinený.
[7] § 19 ods. 1 zákona 514/2003 Z. z.
[8] Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 29. 09. 2020, sp. zn. 9Cdo/65/2020 konštatoval, že „ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím“.
[9] Vychádzajúc analogicky zo zákonných predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
[10] Vo väzobných veciach je situácia odlišná, táto oblasť však nie je predmetom tohto článku.
[11] Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 9Cdo/65/2020, zo dňa 29. 09. 2020, rovnako aj R 37/2014.
[12] Súčasťou je aj náhrada za stratu času, hotové výdavky a cestovné náhrady.
[13] Rovnaký názor vyjadril Najvyšší súd SR už v rozhodnutí zo dňa 28. 06. 1990, sp. zn. 8/1990
[14] JUDr. Imrich Fekete, CSc. – komentár k zákonu č. 514/2003 Z. z. – zverejnený na www.epi.sk
[15] Právna úprava v ČR je o niečo prísnejšia a podrobnejšia, keď na miesto riadneho opravného prostriedku podmieňuje priznanie práva na náhradu škody využitím „všech procesních prostředků, které zákon poškozenému k ochraně jeho práva poskytuje; takovým prostředkem se rozumí řádný opravný prostředek, mimořádný opravný prostředek, vyjma návrhu na obnovu řízení, a jiný procesní prostředek k ochraně práva, s jehož uplatněním je spojeno zahájení soudního, správního nebo jiného právního řízení, nebo návrh na zastavení exekuce“ (§ 8 ods. 3 zákona č. 82/1998 Sb. Zákon o odpovědnosti za škodu způsobenou při výkonu veřejné moci rozhodnutím nebo nesprávným úředním postupem).
[16] Na účely tohto článku sa jedná sťažnosť obvineného voči uzneseniu o vznesení obvinenia.
[17] Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že „zákonodarca v tomto ustanovení (§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.) podmienil priznanie náhrady škody poškodenému voči štátu výslovne splnením povinnosti zo strany poškodeného spočívajúcej vo využití riadnych opravných prostriedkov proti nezákonnému rozhodnutiu. Ide o určitý druh prevenčnej povinnosti kladenej zákonom č. 514/2003 Z. z. na poškodeného vychádzajúci zo zásady ,,právo patrí bdelým, pozorným, ostražitým, bedlivým,, – „nech si každý chráni svoje práva“ („vigilantibus iura scripta sunt“) ovládajúcej súkromné právo.“ (…) „Keďže zákon v tomto smere nepripúšťa žiadne výnimky, uvedené platí aj pre nezákonné rozhodnutia vydané v trestnom konaní, a to aj vo fáze prípravného konania. Splnenie tejto povinnosti poškodený nemôže prenášať na prokurátora a napokon už podaním sťažnosti proti vznesenému obvineniu od počiatku deklaruje svoju nevinu a nezákonnosť rozhodnutia. Opačný výklad by v podstate znamenal, že táto povinnosť sa neuplatní, pokiaľ v konaní vystupuje dozorujúci orgán štátu s kompetenciou zrušiť nezákonné rozhodnutie, čo však nezodpovedá zákonnému zneniu“.
[18] Ústavný súd SR uviedol, že „akceptoval právny záver krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľ nesplnil podmienku podľa § 3 zákona č. 58/1969 Zb., keďže proti uzneseniu o vznesení obvinenia nepodal sťažnosť. Námietka sťažovateľa, podľa ktorej táto sťažnosť nemala odkladný účinok, je bezpredmetná. Ustanovenie § 3 zákona č. 58/1969 Zb. nijako nerozlišuje, či príslušný právny prostriedok nápravy má alebo nemá odkladný účinok“.
[19] Senát 4C sa v danom rozhodnutí priklonil k druhej názorovej línii, teda k názoru prezentovanému Najvyšším súdu SR v rozhodnutí zo dňa 29. 09. 2020, sp. zn. 9 Cdo 65/2020.
[20] Rovnako aj I. ÚS 136/2019 a II. ÚS 252/2019.
[21] Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 08. 2019, sp. zn. 4Cdo/125/2019, rovnako aj rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 06. 2021, sp. zn. 2Co/127/2018.
[22] V uvedenom rozhodnutí Ústavný súd SR súčasne konštatoval, že v prípade nezákonného trestného stíhania spojeného s väzbou môže byť náhrada za nemajetkovú ujmu až vo výške 1 000 eur za každý mesiac nezákonného trestného stíhania.
[23] Zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení neskorších predpisov.
[24] Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 09. 2020, sp. zn. 6 Cdo 152/2018, ktoré bolo zverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2022.
[25] Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 24. 02. 2022, sp. zn. 30 Cdo 3274/2021
[26] Nález Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 754/2016-42 zo dňa 24. 01. 2017
[27] Pre porovnanie právna úprava v ČR nemá žiadne podobné ustanovenie, ktoré by limitovalo celkovú výšku poskytnutej náhrady za nemajetkovú ujmu – § 31a zákona č. 82/1998 Sb. Zákon o odpovědnosti za škodu způsobenou při výkonu veřejné moci rozhodnutím nebo nesprávným úředním postupem.
[28] Uvedený názor zdieľa aj odborná právna verejnosť – napr. JUDr. Filip Vincent, K niektorým aspektom efektívnosti trestného konania vo vzťahu k základným zásadám trestného konania s dôrazom na prípravné konanie, in. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie usporiadanej Katedrou trestného pravá, kriminológie, kriminalistiky Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave dňa 30. 10. 2020.