JUDr. Anna Ondrejová, LLM. je absolventkou Právnickej fakulty UPJŠ v Košiciach. Titul LLM získala na Nottingham Trent University. Od skončenia štúdia pôsobí na prokuratúre, ostatných 20 rokov na medzinárodnom odbore Generálnej prokuratúry SR. Už tretie obdobie je členkou skupiny expertov Európskej komisie pre politiku EÚ v oblasti trestného práva a je tiež členkou Európskej siete akademikov pre trestné právo (ECLAN). Je autorkou či spoluautorkou viacerých monografií a odborných článkov uverejnených v našich aj zahraničných odborných časopisoch a medzinárodných štúdií, publikovaných v zahraničných zborníkoch. Prednášala na medzinárodných konferenciách organizovaných Akadémiou európskeho práva (ERA), Radou Európskej únie, Európskou komisiou a inými európskymi inštitúciami a vysokými školami. Pôsobila ako členka medzirezortnej komisie pre zastupovanie SR pred súdmi EÚ a ako poradca zástupcu SR pred súdmi EÚ sa zúčastnila aj na ústnych pojednávaniach pred týmto súdom.
Podľa našej právnej úpravy uloženie súhrnného trestu neprichádza do úvahy, ak skorší rozsudok bol vydaný súdom iného štátu, a to ani vtedy, ak bol vydaný súdom členského štátu Európskej únie. Je takáto právna úprava v súlade s právom Európskej únie, vrátane judikatúry Súdneho dvora Európskej únie? Ako treba postupovať v prípade nesúladu?
Podľa § 7b ods. 1 Trestného zákona (ďalej len „TZ“), nazvaného „Výkon a zohľadnenie rozhodnutia iného štátu“: „Rozhodnutie súdu iného štátu v trestnej veci možno na území Slovenskej republiky vykonať alebo môže mať iné právne účinky, len ak tak ustanovuje medzinárodná zmluva alebo zákon“.
Z názvu ako aj z obsahu tohto ustanoveniavyplýva, že je rozdiel medzi výkonom rozhodnutia iného štátu a zohľadnením rozhodnutia iného štátu.
Podľa § 515 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej len „TP“): „Vykonať rozhodnutie súdu iného štátu v trestnej veci (ďalej len „cudzie rozhodnutie“), ktorým sa uložil trest, možno na území Slovenskej republiky, len ak bolo uznané slovenským súdom.“ Nasledujúce ustanovenia TP stanovujú podmienky uznania a upravujú uznávacie konanie.
Podľa § 7b ods. 2 TZ: „Právoplatné odsúdenie súdom iného členského štátu Európskej únie v trestnom konaní sa na účely trestného konania zohľadní rovnako, ako keby bolo vydané súdom Slovenskej republiky, ak bolo vydané pre čin trestný aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky“. Toto ustanovenie TZ sa vzťahuje aj na také právoplatné odsúdenia súdom iného členského štátu Európskej únie (ďalej len „ČŠ“) v trestnom konaní, ktoré neboli uznané slovenským súdom.
Podľa § 488a ods. 1 TP: „Zohľadnenie právoplatného odsúdenia súdom iného členského štátu Európskej únie v trestnom konaní vykoná orgán činný v trestnom konaní a súd.“ Zohľadniť takéto odsúdenie „rovnako, ako keby bolo vydané súdom Slovenskej republiky“ znamená, že účinky odsúdenia vyhláseného v inom ČŠ by mali byť rovnocenné účinkom vnútroštátneho rozhodnutia v predsúdnom konaní, v súdnom konaní a vo vykonávacom konaní, malo by byť vzaté do úvahy pri posúdení trestnej minulosti páchateľa, posúdení recidívy, určení druhu uplatniteľného trestu aj spôsobu jeho vykonania.
Tento všeobecný princíp zohľadňovania právoplatných rozsudkov súdov ČŠ v trestných veciach je potrebné uplatniť aj v súvislosti s ukladaním „ďalšieho trestu“ v zmysle § 43 TZ, podľa ktorého: „Ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal predtým, než bol trest uložený skorším rozsudkom vykonaný, a ukladá mu trest rovnakého druhu, nesmie tento trest spolu s doteraz nevykonanou časťou trestu uloženého skorším rozsudkom prevyšovať najvyššiu výmeru dovolenú týmto zákonom pre tento druh trestu. Ak je jedným z týchto trestov trest odňatia slobody, rozumie sa takou najvyššou výmerou doba dvadsiatich piatich rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie.“ Ustanovenie o „ďalšom treste“ sa vzťahuje aj na prípady, ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal predtým, než bol vykonaný trest uložený skorším rozsudkom súdu iného ČŠ.
V nadväznosti na to sa všeobecný princíp zohľadňovania právoplatných rozsudkov súdov ČŠ v trestných veciach môže uplatniť aj v spojitosti s upustením od „ďalšieho trestu“ podľa § 44 TZ. Súd upustí od uloženia „ďalšieho trestu“, ak pokladá trest uložený skorším rozsudkom súdu iného ČŠ na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa za dostatočný.
Náš právny poriadok však všeobecný princíp zohľadňovania právoplatných rozsudkov súdov ČŠ v trestných veciach neakceptuje dôsledne.
Podľa § 41 ods. 4 TZ tento princíp nie je možné uplatniť v spojitosti s ukladaním úhrnného trestu za viacero útokov pokračovacieho trestného činu. Ak súd odsudzuje páchateľa za ďalší čiastkový útok, ktorý tvorí súčasť pokračovacieho trestného činu, za ktorého iný čiastkový útok bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok súdom prvého stupňa iného ČŠ, ktorý už nadobudol právoplatnosť, súd nemôže zrušiť v rozsudku iného ČŠ skorší výrok o vine o pokračovacom trestnom čine, výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú v uvedenom výroku o vine svoj podklad. Takýto postup, ktorý je vo vzťahu k predchádzajúcim odsúdeniam vnútroštátnych súdov upravený v § 41 ods. 3 TZ, ustanovenie § 41 ods. 4 zakazuje použiť, ak „predchádzajúci rozsudok bol vydaný súdom iného členského štátu Európskej únie“. Pre takéto prípady zákon nestanovuje ani iný postup, v ktorom by bolo možné zohľadniť právoplatné súdne rozhodnutia iných ČŠ a uložiť za pokračovací trestný čin trest obdobný spoločnému trestu.
Ani § 41 ods. 1 a ods. 2 TZ o ukladaní úhrnného trestu nie je možné aplikovať na rozhodnutia súdov iných ČŠ, pretože úhrnný trest podľa § 41 ods. 1 TZ sa uloží, len ak ten istý vnútroštátny[1] súd odsudzuje páchateľa súčasne za dva alebo viac trestných činov.
Podľa § 42 ods. 3 TZ princíp zohľadňovania právoplatných rozsudkov súdov ČŠ nie je možné uplatniť ani v súvislosti s upustením od súhrnného trestu. Podľa § 44 TZ súd má síce upustiť od uloženia súhrnného trestu podľa § 42 TZ, ak pokladá trest uložený skorším rozsudkom na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa za dostatočný, ale podľa § 42 ods. 3 TZ ustanovenie o súhrnnom treste sa nepoužije, ak „skorší rozsudok bol vydaný súdom iného členského štátu Európskej únie“. Vzhľadom na to, že zákon v takýchto prípadoch zakazuje použiť ustanovenia o súhrnnom treste všeobecne, nemožno použiť ani ustanovenie o upustení od súhrnného trestu.
Ustanovenie § 42 ods. 3 TZ bráni uplatneniu princípu zohľadňovania právoplatných rozsudkov súdov ČŠ nielen vo vzťahu k upusteniu od súhrnného trestu, ale aj vo vzťahu k ukladaniu súhrnného trestu podľa § 42 ods. 1, ods. 2 TZ a pre takéto prípady zákon nestanovuje ani iný postup, v ktorom by bolo možné zohľadniť právoplatné súdne rozhodnutia iných ČŠ a uložiť trest obdobný súhrnnému trestu.
Citovaný § 7b, § 41 ods. 4 a 42 ods. 3 TZ a § 488a TP boli predmetom zmeny a doplnenia TZ zákonom č. 334/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 330/2007 Z. z. o registri trestov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Slovenská republika tento zákon uvádza ako nástroj na vykonanie rámcového rozhodnutia Rady 2008/675/SVV z 24. júla 2008 o zohľadňovaní odsúdení v členských štátoch Európskej únie v novom trestnom konaní (ďalej len „RR o zohľadňovaní odsúdení“).
Cieľom tohto príspevku je s využitím judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) ukázať, že takáto právna úprava nie je v súlade s právom Únie a súčasne zoznámiť čitateľa s požiadavkami, ktoré kladie právo Únie na ukladanie „súhrnného trestu“[2] nahradzujúceho trest alebo viaceré tresty uložené v rámci odsúdení vnútroštátnych súdov aj súdov iných ČŠ. Touto problematikou sa Súdny dvor zaoberal vo viacerých rozhodnutiach[3] o prejudiciálnych otázkach.
1. Rozhodnutie vo veci C‑171/16, Trajan Beškov
Predmetom prejudiciálneho konania bol návrh, podaný rozhodnutím bulharského súdu, ktorý sa týkal výkladu RR o zohľadňovaní odsúdení.
Trajan Beškov (ďalej len „T. B.“) bol v roku 2010 právoplatne odsúdený rakúskym súdom a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov, z toho šesť mesiacov nepodmienečne a dvanásť mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu tri roky. Časť trestu odňatia slobody v dĺžke šesť mesiacov nepodmienečne bola vykonaná a následne začala plynúť skúšobná doba.
V roku 2013 bol T. B. právoplatným rozhodnutím bulharského súdu odsúdený za iný trestný čin na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka. Výkon tohto trestu v dobe podania návrhu na prejudiciálne konanie ešte nenastúpil, lebo jeho pobyt nebol známy.
V roku 2015 T. B. prostredníctvom právneho zástupcu požiadal vnútroštátny súd, aby mu na účely výkonu oboch uvedených trestov uložil súhrnný trest.
Podľa článku 23 ods. 1 bulharského Trestného zákonníka (ďalej len „BTZ“) „Ak jedna osoba tým istým konaním spácha viac trestných činov alebo ak spáchala viac samostatných trestných činov predtým, než bola za jeden z týchto trestných činov odsúdená rozhodnutím, ktoré nadobudlo právoplatnosť, súd jej po tom, ako určil trest za každý z týchto trestných činov oddelene, uloží najprísnejší z nich.“
Podľa čl. 25 ods. 2 BTZ „Ak bol trest uložený jedným odsudzujúcich rozhodnutí úplne alebo čiastočne vykonaný, na účely výkonu trestu sa započíta, ak je rovnakého druhu ako súhrnný trest.“
Vnútroštátny súd uviedol, že podľa prevažnej časti vnútroštátnej judikatúry a názoru, ktorý v danej veci zastáva prokuratúra, nie je vzhľadom na článok 4 ods. 2 bulharského Trestného poriadku[4] (ďalej len „BTP“) možné uložiť súhrnný trest, v rámci ktorého sa zohľadní trest uložený skorším rozsudkom, ktorý vydal súd iného ČŠ, pokiaľ tento rozsudok nebol predtým uznaný príslušnými bulharskými súdmi. Preto sa pýtal, či sa s cieľom vyhovieť žiadosti T. B. musí rozsudok rakúskeho súdu vopred uznať v súlade s vnútroštátnym právom, alebo či vnútroštátny súd môže alebo musí vyhovieť žiadosti T. B. bez toho, aby bol tento rozsudok pred tým uznaný, opierajúc sa o článok 8 ods. 2 BTZ, ktorým sa vykonáva RR o zohľadňovaní odsúdení v bulharskom práve.[5]
Ďalšia otázka sa vzťahovala na možnosť zmeniť druh trestu uloženého súdom iného ČŠ. Trest, ktorý T. B. uložil rakúsky súd, bol podľa bulharského súdu prísnejší ako trest, ktorý mu uložil vnútroštátny súd. Podľa bulharského práva by súd mal ako súhrnný trest uložiť ten z trestov, ktorý je prísnejší. T. B., ktorý bol už viackrát odsúdený na trest odňatia slobody, už v Bulharsku nemôže byť odsúdený na podmienečný trest. Vnútroštátny súd by preto musel zmeniť spôsob výkonu trestu, ktorý uložil rakúsky súd, a uložiť T. B. súhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody.
Nakoľko podľa BTP súd rozhoduje o uložení súhrnného trestu v osobitnom konaní, ktoré nasleduje potom, čo boli vydané jednotlivé rozhodnutia o odsúdení páchateľa, súd sa tiež pýtal, či takéto osobitné konanie treba považovať za „nové trestné konanie“ v zmysle RR o zohľadňovaní odsúdení.
Súdny dvor na úvod poukázal na body 2, 5, 6, 7 a 13 odôvodnenia (preambuly) RR o zohľadňovaní odsúdení, ktoré predstavujú významnú výkladovú pomôcku pre pochopenie obsahu rámcového rozhodnutia. Vyplýva z nich mimo iného, že opatrenia na vykonávanie zásady vzájomného uznávania rozhodnutí v trestných veciach vyžaduje ustanovenie, že „súd v jednom členskom štáte musí mať možnosť zohľadniť právoplatné trestné rozsudky vyhlásené súdmi v iných členských štátoch, aby mohol posúdiť trestnú minulosť páchateľa, zohľadniť recidívu a určiť druh uplatniteľného trestu a spôsob jeho vykonania.“ Členské štáty odsúdeniu vyhlásenému v inom ČŠ priznajú „rovnaké účinky, aké priznávajú odsúdeniu vyhlásenému ich vlastnými súdmi v súlade s vnútroštátnym právom, bez ohľadu na to, či ich vnútroštátne právo tieto účinky považuje za skutkovú otázku alebo za otázku procesného alebo hmotného práva. Cieľom tohto rámcového rozhodnutia však nie je zosúladiť účinky, ktoré rôzne vnútroštátne právne predpisy priznávajú predchádzajúcim odsúdeniam, a povinnosť zohľadňovať predchádzajúce odsúdenia vyhlásené v iných členských štátoch existuje iba v takom rozsahu, v akom sa podľa vnútroštátneho práva zohľadňujú predchádzajúce vnútroštátne odsúdenia.“ ČŠ zohľadnia predchádzajúce odsúdenia v inom ČŠ „v predsúdnom konaní, v súdnom konaní a vo vykonávacom konaní.“ Aj keď je vylúčená možnosť preskúmať predchádzajúce odsúdenie, „nemalo by to členskému štátu brániť vydať v prípade potreby rozhodnutie, ktorým prizná predchádzajúcemu odsúdeniu rovnocenné právne účinky.“
Následne Súdny dvor uviedol, že článok 3 RR o zohľadňovaní odsúdení v odseku 1 stanovuje, že: „Každý členský štát zabezpečí, aby sa v trestnom konaní proti osobe zohľadnili rovnako, ako sa zohľadňujú vnútroštátne odsúdenia, aj predchádzajúce odsúdenia vyhlásené proti tejto osobe za iné skutky v iných členských štátoch, o ktorých získal informácie v súlade s uplatniteľnými nástrojmi vzájomnej právnej pomoci alebo výmeny informácií z registrov trestov, a aby sa im v súlade s vnútroštátnym právom priznali rovnocenné právne účinky ako predchádzajúcim vnútroštátnym odsúdeniam“, a v odseku 2 spresňuje, že „…táto povinnosť sa uplatňuje v predsúdnom konaní, v súdnom konaní a vo vykonávacom konaní, najmä pokiaľ ide o uplatniteľné procesné pravidlá vrátane pravidiel uplatniteľných na predbežnú väzbu, kvalifikáciu trestného činu, druh a výšku trestu, ako aj pravidiel, ktorými sa riadi výkon rozhodnutia“.
RR o zohľadňovaní odsúdení sa preto má vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje aj na tie vnútroštátne konania, ktorých predmetom je uloženie súhrnného trestu odňatia slobody na účely výkonu, v ktorom sa zohľadní trest uložený osobe vnútroštátnym súdom, ako aj trest uložený v rámci skoršieho odsúdenia vyhláseného súdom iného ČŠ voči tej istej osobe pre iné skutky.
Súdny dvor ďalej uviedol, že z vnútroštátneho právneho poriadku Bulharska[6] vyplýva, že existuje osobitný postup uznávania právoplatných rozsudkov vyhlásených zahraničnými súdmi zo strany príslušných bulharských súdov, ktorého cieľom je priznať týmto rozsudkom rovnaký právny účinok, ako má rozsudok vydaný bulharským súdom. Toto konanie predpokladá aj preskúmanie dotknutého zahraničného odsúdenia s cieľom overiť, či sú splnené podmienky stanovené v článku 463 odsek 1 BTP.[7]
Súdny dvor konštatoval, že uplatnenie postupu podľa RR o zohľadňovaní odsúdení nemôže byť podmienené takýmto prieskumom. Cieľom rámcového rozhodnutia je vykonávanie zásady vzájomného uznávania rozsudkov a rozhodnutí v trestných veciach, ktorá je zakotvená v článku 82 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,[8] na základe ktorého sa toto rámcové rozhodnutie prijalo. Táto zásada primárneho práva Únie bráni tomu, aby sa pred zohľadnením skoršieho rozhodnutia vydaného v inom ČŠ muselo uskutočniť predchádzajúce vnútroštátne konanie o uznaní a vykonaní, a tiež tomu, aby skoršie rozhodnutie vydané v inom členskom štáte bolo z tohto dôvodu predmetom preskúmania. Článok 3 ods. 3 a odôvodnenie 13 RR o zohľadňovaní odsúdení výslovne zakazujú takéto preskúmanie, keďže odsudzujúce rozhodnutia vydané v iných ČŠ sa musia zohľadniť tak, ako boli vyhlásené.
Z odôvodnenia 6 RR o zohľadňovaní odsúdení vyplýva, že cieľom tohto rámcového rozhodnutia nie je vykonávanie súdnych rozhodnutí v ČŠ, ktoré sa prijali v iných ČŠ.[9]
Súdny dvor na položené prejudiciálne otázky odpovedal takto:
1. Rámcové rozhodnutie Rady 2008/675/SVV z 24. júla 2008 o zohľadňovaní odsúdení v členských štátoch Európskej únie v novom trestnom konaní sa má vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na vnútroštátne konania, ktorých predmetom je uloženie súhrnného trestu odňatia slobody na účely jeho výkonu,[10] v ktorom sa zohľadní trest uložený osobe vnútroštátnym súdom, ako aj trest uložený v rámci skoršieho odsúdenia vyhláseného súdom iného členského štátu voči tej istej osobe pre iné skutky.
2. Rámcové rozhodnutie 2008/675 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa v členskom štáte pred zohľadnením skoršieho odsúdenia vyhláseného súdom iného členského štátu muselo uskutočniť predchádzajúce vnútroštátne konanie o uznanie tohto rozhodnutia príslušnými súdmi tohto prvého členského štátu, ako to stanovujú články 463 až 466 Nakazatelno – procesualen kodex (Trastný poriadok).
3. Článok 3 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2008/675 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že vnútroštátny súd, ktorému sa na účely výkonu predloží žiadosť o uloženie súhrnného trestu odňatia slobody zohľadňujúceho okrem iného aj trest uložený v rámci skoršieho odsúdenia vyhláseného súdom iného členského štátu, môže na tieto účely zmeniť spôsob výkonu tohto posledného uloženého trestu.“
Podobne ako v bode 2 rozhodnutia vo veci C-171/16, Beškov, Súdny dvor rozhodol aj vo veci C-390/16, Lada.
2. Rozhodnutie vo veci C‑221/19, AV
Na úvod treba uviesť, že poľská právna úprava ukladania súhrnného trestu, podobne ako bulharská právna úprava, sa vo viacerých smeroch líši od našej právnej úpravy. Rozdiel spočíva napríklad v tom, že poľská právna úprava predpokladá, že obvinenému bude uložený trest najskôr samostatne viacerými súdmi a až potom bude možné osobitným rozhodnutím uložiť súhrnný (zlučujúci) trest. Tento postup je možný len za splnenia zákonom stanovených podmienok, ktoré sa tak isto líšia od našej právnej úpravy, čo však nie je na účely tohto príspevku podstatné.
Naša, aj poľská právna úprava majú spoločný nedostatok, spočívajúci v tom, že súhrnný trest neumožňujú uložiť, ak jeden z rozsudkov bol vydaný súdom iného ČŠ. Poľský súd usúdil, že takáto právna úprava má za následok, že za určitých okolností sa osoba, ktorá bola viackrát odsúdená v jednom ČŠ, nachádza vo výhodnejšej situácii ako osoba, ktorá bola odsúdená v rôznych ČŠ, keďže súhrnný trest je pre odsúdeného spravidla výhodnejší ako viacero samostatných trestov.
Poľský súd to považoval za nesúladné s rámcovým rozhodnutím Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii, zmeneným Rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 o zmene a doplnení rámcových rozhodnutí 2002/584/SVV, 2005/214/SVV, 2006/783/SVV, 2008/909/SVV a 2008/947/SVV a o posilnení procesných práv osôb, podpore uplatňovania zásady vzájomného uznávania, pokiaľ ide o rozhodnutia vydané v neprítomnosti dotknutej osoby na konaní (ďalej len „RR o vzájomnom uznávaní“). Vyslovil názor, že naopak, umožnenie, aby sa aj na odsúdenia vyhlásené v inom členskom štáte a uznané v súlade s RR o vzájomnom uznávaní uplatňovala možnosť uložiť súhrnný trest, by zaručovalo na úrovni Únie rovnosť zaobchádzania s osobami nachádzajúcimi sa v podobnej situácii a posilňovalo vzájomnú dôveru medzi členskými štátmi.
Vychádzajúc z uvedenej úvahy poľský súd položil Súdnemu dvoru dve predbežné otázky. Prvá sa týkala výkladu RR o zohľadňovaní odsúdení a druhá RR o vzájomnom uznávaní. Súdny dvor najskôr odpovedal na druhú otázku.
Touto otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýtal, či ustanovenia článku 8 ods. 2 až 4, článku 19 ods. 1 a 2 a článku 17 ods. 1 prvej vety RR o vzájomnom uznávaní nebránia v rámci „konania o vydaní súhrnného rozsudku“[11] uložiť taký súhrnný trest, ktorý by nahrádzal a súhrnnému trestu prispôsobil aj tresty uložené v inom členskom štáte a prevzaté na vykonanie v členskom štáte, v ktorom sa súhrnný trest ukladá.
Článok 8 ods. 2 až 4 RR o vzájomnom uznávaní stanovuje striktné podmienky pre prispôsobenie trestu, ktorý bol uložený v štáte pôvodu príslušným orgánom vykonávajúceho štátu. Príslušný orgán vykonávajúceho štátu môže trest uložený v štáte pôvodu prispôsobiť len vtedy, ak je dĺžka trvania trestu nezlučiteľná s právom vykonávajúceho štátu a ak tento trest prekračuje maximálnu sadzbu stanovenú pre podobné trestné činy podľa práva tohto štátu. Takto prispôsobený trest nesmie byť nižší ako maximálna sadzba stanovená pre podobné trestné činy podľa práva vykonávajúceho štátu. Iba ak je druh trestu uloženého v štáte pôvodu nezlučiteľný s právom vykonávajúceho štátu, príslušný orgán tohto štátu môže prispôsobiť takýto trest trestu alebo opatreniu stanovenému jeho vlastným právom za podobné trestné činy pod podmienkou, že prispôsobený trest čo najviac zodpovedá trestu uloženému v štáte pôvodu. V každom prípade tento trest nemožno zmeniť na peňažný trest a prispôsobený trest nesmie sprísniť trest uložený v štáte pôvodu z hľadiska druhu alebo dĺžky.
Každé rozhodnutie o prispôsobení trestu prijaté v súlade s článkom 8 ods. 2 a 3 sa podľa článku 21 písm. e) RR o vzájomnom uznávaní sa musí písomne oznámiť príslušnému orgánu štátu pôvodu s uvedením dôvodov.
Uvedené prípady predstavujú jediné výnimky zo zásadnej povinnosti uloženej príslušnému orgánu vykonávajúceho štátu uznať rozsudok, ktorý mu bol zaslaný, a bezodkladne prijať všetky nevyhnutné opatrenia na výkon trestu, ktorého dĺžka a povaha zodpovedajú dĺžke a povahe trestu, ako boli vymedzené v rozsudku vyhlásenom v štáte pôvodu.
Súdny dvor prijal záver, že článok 8 ods. 2 až 4 RR o vzájomnom uznávaní sa má vykladať v tom zmysle, že umožňuje, aby rozsudok ukladajúci súhrnný trest pokrýval jeden alebo viaceré tresty uložené v iných ČŠ, ktoré sa podľa tohto rámcového rozhodnutia vykonajú v ČŠ, v ktorom bol rozsudok ukladajúci súhrnný trest vyhlásený, pokiaľ tento rozsudok nevedie k prispôsobeniu dĺžky alebo povahy uvedených trestov, ktoré by presahovalo vyššie uvedené striktné hranice stanovené týmito ustanoveniami. Opačné riešenie by viedlo k neodôvodnenému rozdielu v zaobchádzaní medzi osobami, ktorým boli uložené viaceré tresty v jedinom ČŠ, a osobami, ktorým boli uložené tresty vo viacerých ČŠ, ak sa v oboch prípadoch tresty vykonajú v tom istom ČŠ. Ako sa uvádza v odôvodnení 6 RR o vzájomnom uznávaní, toto sa má vykonávať a uplatňovať takým spôsobom, aby sa zabezpečilo dodržiavanie všeobecných zásad rovnosti, spravodlivosti a primeranosti.
Vo vzťahu k článku 17 RR o vzájomnom uznávaní Súdny dvor uviedol, že rozsudok ukladajúci súhrnný trest, akým je rozsudok vo veci samej, treba odlíšiť od opatrení na výkon trestu odňatia slobody, ktoré patria do pôsobnosti článku 17 ods. 1 RR o vzájomnom uznávaní. Zatiaľ čo opatrenia na výkon trestu sa riadia právom vykonávajúceho štátu po tom, čo bola odsúdená osoba odovzdaná príslušným orgánom tohto štátu a tieto orgány sú v zásade jediné príslušné rozhodnúť o postupoch výkonu a určovať s tým súvisiace opatrenia, vrátane dôvodov na predčasné alebo podmienečné prepustenie, ukladanie súhrnného trestu sa v prípadoch, ako vo veci samej, riadi v prvom rade RR o vzájomnom uznávaní.
Na druhej strane, aj pri rozhodovaní o súhrnnom treste je potrebné rešpektovať ustanovenie článku 17 ods. 2 RR o vzájomnom uznávaní, ktoré ukladá príslušným orgánom vykonávajúceho štátu povinnosť započítať celé obdobie odňatia slobody, ktoré už odsúdená osoba vykonala v štáte pôvodu pred jej odovzdaním, do celkovej dĺžky odňatia slobody, ktorá sa má vykonať vo vykonávajúcom štáte.
Cieľom ani účinkom rozsudku ukladajúceho súhrnný trest nemôže byť preskúmanie trestov uložených v iných členských štátoch, ktoré sa podľa uvedeného rámcového rozhodnutia vykonajú v členskom štáte, v ktorom sa vyhlasuje tento rozsudok ukladajúci súhrnný trest.
Súdny dvor preto na otázku odpovedal takto:
„Ustanovenia článku 8 ods. 2 až 4, článku 17 ods. 1 a 2 a článku 19 rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009, sa majú vykladať v tom zmysle, že umožňujú vyhlásiť rozsudok ukladajúci súhrnný trest, ktorý pokrýva nielen jeden alebo viacero trestov, ktoré boli predtým uložené dotknutej osobe v členskom štáte, v ktorom sa tento rozsudok ukladajúci súhrnný trest vyhlasuje, ale aj jeden alebo viacero trestov, ktoré jej boli uložené v inom členskom štáte a ktoré sa vykonajú podľa tohto rámcového rozhodnutia v prvom členskom štáte. Takýto rozsudok ukladajúci súhrnný trest však nemôže viesť k prispôsobeniu dĺžky alebo povahy týchto posledných uvedených trestov, ktoré prekračuje striktné hranice stanovené v článku 8 ods. 2 až 4 tohto rámcového rozhodnutia 2008/909, k porušeniu povinnosti stanovenej v jeho článku 17 ods. 2 započítať celé obdobie odňatia slobody, ktoré už prípadne vykonala odsúdená osoba v štáte pôvodu, do obdobia odňatia slobody, ktoré má vykonať vo vykonávajúcom štáte, alebo k preskúmaniu trestov uložených tejto osobe v inom členskom štáte v rozpore s článkom 19 ods. 2 uvedeného rámcového rozhodnutia.“
Prvou položenou otázkou, na ktorú Súdny dvor odpovedal ako na druhú, sa vnútroštátny súd v podstate pýtal, či sa má článok 3 ods. 3 RR o zohľadňovaní odsúdení[12] vykladať v tom zmysle, že za porušenie tohto ustanovenia sa nepovažuje uloženie súhrnného trestu namiesto trestu, ktorý bol uložený rozsudkom vyhláseným v členskom štáte, a súčasne aj namiesto trestu, ktorý bol prevzatý na vykonanie z iného členského štátu.
Ako vyplýva z odôvodnení 2, 5 a 8 RR o zohľadňovaní odsúdení, jeho cieľom nie je vykonať v členskom štáte súdne rozhodnutia vydané v iných členských štátoch, ale dosiahnuť stav, aby každý členský štát dbal na to, aby predchádzajúce odsúdenia vyhlásené v inom členskom štáte mali rovnocenné právne účinky ako predchádzajúce vnútroštátne odsúdenia v súlade s jeho vnútroštátnym právom.
V súlade s týmto cieľom článok 3 ods. 1 RR o zohľadňovaní odsúdení v spojení s jeho odôvodnením 5 ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby sa v prípade takýchto nových trestných konaní zohľadnili tak, ako sa zohľadňujú vnútroštátne odsúdenia podľa vnútroštátneho práva, aj predchádzajúce odsúdenia vyhlásené v iných členských štátoch, o ktorých získali informácie v súlade s uplatniteľnými nástrojmi vzájomnej právnej pomoci alebo výmeny informácií z registrov trestov, aby sa im v súlade s vnútroštátnym právom priznali rovnocenné právne účinky, aké vnútroštátne právo priznáva vnútroštátnym odsúdeniam, pokiaľ ide o skutkové okolnosti, alebo hmotnoprávne, či procesnoprávne účinky.
Z uvedených úvah vyplýva, že s cieľom zabezpečiť, aby sa predchádzajúcim odsúdeniam vyhláseným v inom členskom štáte priznali účinky rovnocenné účinkom, ktoré sa spájajú s predchádzajúcimi vnútroštátnymi odsúdeniami, je súd rozhodujúci v novom trestnom konaní, akým je aj konanie o rozsudku ukladajúcom súhrnný trest vo veci samej,[13] v zásade povinný zohľadniť predchádzajúce odsúdenie vyhlásené súdom iného členského štátu rovnakým spôsobom, ako by zohľadnil predchádzajúce odsúdenie vyhlásené súdom členského štátu, v ktorom sa nachádza, s výhradou dodržania podmienok a hraníc stanovených v RR o zohľadňovaní odsúdení.
Na prvú položenú otázku preto Súdny dvor odpovedal takto:
„Článok 3 ods. 3 rámcového rozhodnutia Rady 2008/675/SVV z 24. júla 2008 o zohľadňovaní odsúdení v členských štátoch Európskej únie v novom trestnom konaní v spojení s jeho odôvodnením 14 sa má vykladať v tom zmysle, že umožňuje vyhlásenie rozsudku ukladajúceho súhrnný trest, ktorý pokrýva nielen jeden alebo viacero trestov, ktoré boli predtým uložené dotknutej osobe v členskom štáte, v ktorom sa tento rozsudok ukladajúci súhrnný trest vyhlasuje, ale aj jeden alebo viacero trestov, ktoré jej boli uložené v inom členskom štáte a ktoré sa vykonajú podľa rámcového rozhodnutia 2008/909, zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299, v prvom členskom štáte, pod podmienkou, že uvedený rozsudok ukladajúci súhrnný trest spĺňa, pokiaľ ide o tieto posledné uvedené tresty, podmienky a hranice vyplývajúce z článku 8 ods. 2 až 4, článku 17 ods. 2 a článku 19 ods. 2 tohto zmeneného rámcového rozhodnutia 2008/909.“
3. ZÁVER
Náš právny poriadok v zásade správne implementoval RR o zohľadňovaní odsúdení, aj RR o vzájomnom uznávaní.[14] Neimplementoval ho však úplne.
Všeobecný princíp zohľadňovania právoplatných rozsudkov súdov ČŠ v trestných veciach vzhľadom na § 41 ods. 4 TZ nie je možné uplatniť v spojitosti s ukladaním úhrnného trestu za viacero útokov pokračovacieho trestného činu.
Ustanovenie § 42 ods. 3 TZ ani iné ustanovenia slovenského právneho poriadku neumožňujú uloženie súhrnného trestu, v rámci ktorého by sa zohľadnil aj trest uložený skorším rozsudkom, ktorý vydal súd iného členského štátu.
Takáto právna úprava nie je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora popísanou v tomto článku a je aj v rozpore so všeobecnou povinnosťou členských štátov dodržiavať zásady rovnosti, spravodlivosti a primeranosti a tiež s jedným zo základných práv občanov Únie, právom na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov, keď pri ukladaní súhrnného trestu nezabezpečuje rovnaké práva osobám odsúdeným v iných členských štátoch, ako osobám odsúdeným súdmi Slovenskej republiky.
Hoci trestnoprávna úprava a vnútroštátne trestné procesné predpisy upravujúce ukladanie súhrnného trestu v zásade patria do právomoci členských štátov, tie sú povinné pri výkone tejto právomoci dodržiavať právo Únie.[15]
Rámcové rozhodnutia sú záväzné pre členské štáty, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód sa ponecháva na vnútroštátne orgány. Rámcové rozhodnutia nemajú priamy účinok. Ak vnútroštátna právna úprava nie je v súlade s účinným právom Únie stanoveným rámcovým rozhodnutím, príslušné vnútroštátne orgány nemôžu konať v rozpore s vnútroštátnym právom, ale sú povinné vykladať ho, pokiaľ je to možné, eurokonformne.[16]
Nesúlad vnútroštátneho práva s právom Únie kritizovaný v tomto príspevku nemožno preklenúť eurokonformným výkladom. Slovensko, ako členský štát Únie, je preto povinné dať svoju právnu úpravu do súladu s právom Európskej únie. V opačnom prípade môže Komisia začať konanie o porušení a v rámci neho predložiť vec Súdnemu dvoru, ktorý môže uložiť štátu finančné sankcie.
RESUMÉ
Zohľadňovanie rozhodnutí iných členských štátov Európskej únie v trestných veciach
Článok sa venuje výkladu rámcového rozhodnutia Rady 2008/675/SVV o zohľadňovaní odsúdení (skrátený názov) a rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach (skrátený názov) podanými Súdnym dvorom Európskej únie, so zameraním na posúdenie možnosti uložiť súhrnný trest v prípadoch, kedy skorší rozsudok bol vydaný súdom iného členského štátu Európskej únie. Autorka poukazuje na nesúlad platného slovenského právneho poriadku s uvedenými právnymi aktami Únie a odpovedá na otázku, ako má na tento nesúlad reagovať právna prax.
SUMMARY
Taking Account of Decisions of Other EU Member States in Criminal Matters
The article deals with the interpretation of Council Framework Decision 2008/675/JHA on taking account of convictions (short title) and Council Framework Decision 2008/909/JHA on the application of the principle of mutual recognition to judgments in criminal matters (short title) by the Court of Justice of the European Union, focusing on the assessment of the possibility to impose a multiple sentence in cases where an earlier judgment was handed down by a court of another EU Member State. The author points out the inconsistency of the existing Slovak legislation with the aforementioned legal acts of the Union, and she answers the question how legal practice should respond to this inconsistency.
ZUSAMMENFASSUNG
Berücksichtigung der Entscheidungen anderer Mitgliedsstaaten der Europäischen Union in Strafsachen
Der Artikel widmet sich der Auslegung des Rahmenbeschlusses 2008/675/SVV des Rates zur Berücksichtigung der Verurteilungen (verkürzter Titel) und des Rahmenbeschlusses 2008/909/SVV des Rates über die Anwendung des Grundsatzes der gegenseitigen Anerkennung auf Urteile in Strafsachen (verkürzter Titel), gestellt vom Gerichtshof der Europäischen Union mit dem Ziel der Beurteilung von Möglichkeiten für die Verhängung einer Gesamtstrafe in Fällen, bei denen das frühere Urteil vom Gericht eines anderen Mitgliedstaates der Europäischen Union erlassen worden ist. Die Autorin deutet auf die mangelnde Übereinstimmung der geltenden slowakischen Republik mit den bezeichneten Rechtsakten der Europäischen Union hin und sie antwortet auf die Frage, wie auf diese Dissonanz die Rechtspraxis reagieren soll.
[1] Vnútroštátny preto, že vnútroštátny právny poriadok, ktorého je TZ súčasťou, platí len pre vnútroštátne súdy
[2] Pojem „súhrnný trest“ sa v tomto príspevku nepoužíva len v totožnom význame, aký má v slovenskom právnom poriadku. Je to autonómny pojem práva EÚ alebo členských štátov, ktorých sa konkrétne konanie o prejudiciálnej otázke týka, vo význame „úplný“, „celkový“, „súhrnný“
[3] Rozsudok z 21. septembra 2017, Trojan Beškov, C-171/16, EU:C:2017:710 (ďalej len „C-171/16, Trojan Beškov“), rozsudok z 5. júla 2018, Daniel Bertold Lada, C-390/16, EU:C:2018:532 (ďalej len „C-390/16, Lada“) a rozsudok z 15. apríla 2021, AV, C-221/19, EU:C:2021:278 (ďalej len „C-221/19, AV“)
[4] Článok 4 ods. 2 a 3 BTP stanovuje:
„2. Odsudzujúci rozsudok vyhlásený súdom iného štátu, ktorý nadobudol právoplatnosť a ktorý nebol uznaný v konaní podľa bulharskej právnej úpravy, nepodlieha výkonu orgánmi Bulharskej republiky.
3. Ustanovenie sa neuplatní, keď ratifikovaná a zverejnená medzinárodná zmluva, ktorá nadobudla platnosť a ktorej zmluvnou stranou je Bulharská republika, stanovuje inak.“
[5] BTZ v článku 8 ods. 2 stanovuje: „Odsudzujúci rozsudok vyhlásený v inom členskom štáte Európskej únie, ktorý nadobudol právoplatnosť, za konanie, ktoré je trestným činom podľa tohto Trestného zákonníka, sa zohľadní v každom trestnom konaní vedenom proti tej istej osobe v Bulharskej republike.“
[6] články 463 až 466 BTP
[7] V konaní o uznaní a výkone rozsudku súdu iného štátu bulharské súdy overujú, či konanie, ktorého sa žiadosť týka, je trestným činom podľa bulharského práva; či páchateľ je podľa bulharského práva trestnoprávne zodpovedný; či odsudzujúci rozsudok bol vyhlásený v plnom súlade so zásadami zakotvenými v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd a príslušných protokoloch, ktoré ratifikovala Bulharská republika; či páchateľ nebol odsúdený za trestný čin považovaný za politický trestný čin alebo za trestný čin súvisiaci s takým trestným činom alebo za vojnový zločin; či Bulharská republika neuznala odsudzujúci rozsudok vyhlásený iným cudzím súdom vo vzťahu k tomu istému páchateľovi a za rovnaký trestný čin; a či odsudzujúci rozsudok neodporuje základným zásadám bulharského trestného práva a trestného konania.
[8] ktorý nahradil článok 31 Zmluvy o Európskej únii
[9] Uznanie a výkon rozhodnutia súdu iného ČŠ je potrebné rozlišovať od zohľadňovania takého rozhodnutia
[10] Poznámka autorky príspevku: Slovenský právny poriadok takéto konanie nepozná
[11] Podobne ako bulharská, aj poľská právna úprava predpokladá, že obvinenému budú najskôr samostatne uložené tresty viacerými súdmi a až potom bude možné rozhodnutím v osobitnom konaní uložiť spoločný súhrnný trest.
[12] Čl. 3 ods. 3 RR o zohľadňovaní odsúdení znie: „Zohľadnenie predchádzajúcich odsúdení vyhlásených v iných členských štátoch podľa odseku 1 nesmie ovplyvňovať predchádzajúce odsúdenia členského štátu, ktorý vedie nové konania, alebo jeho rozhodnutia o ich vykonaní ani ich rušiť alebo revidovať.“
[13] Pozri poznámky č. 10 a 11
[14] Sú implementované § 7b Trestného zákona a § 488a a § 515 a nasledujúcich Trestného poriadku. Spornou môže byť podmienka pre uznanie rozhodnutia stanovená v § 516 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku. Posudzovanie, či rozhodnutie bolo vydané v konaní, ktoré zodpovedá zásadám obsiahnutým v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nie len výnimočne, ak vzniknú pochybností, ale v každom prípade uznania rozhodnutia, by nemuselo byť v súlade so zásadou vzájomného uznávania a vzájomnej dôvery.
[15] Pozri napr. aj rozsudok z 26. februára 2019, Rimšēvičs a ECB, C-202/18 a C-238/18, EU:C:2019:139
[16] Hranice eurokonformného výkladu úniového práva sa od rozsudku zo 16. júna 2005, Maria Pupino, C-105/03, EU:C:2005:386 (body 43 až 45) vyvíjajú. Pre zložitosť a meniaci sa obsah interpretácie tejto zásady Súdnym dvorom je potrebné sledovať jeho aktuálnu judikatúru. Zásada eurokonformného výkladu nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem. Podľa aktuálnej judikatúry je eurokonformný výklad obmedzený všeobecnými právnymi zásadami, akými sú predovšetkým zásada právnej istoty a zákaz retroaktivity.