Úvod
Slovenská advokátska komora si v januári 2024 slávnostne pripomenula 30. výročie vydávania svojho časopisu Bulletin slovenskej advokácie. Z jeho predchodcov je potrebné spomenúť časopis, ktorého niekoľko čísel vyšlo v rokoch 1988 – 1989. Vtedy ešte Ústredie slovenskej advokácie vydávalo Spravodajcu slovenskej advokácie. Od porevolučného obdobia vychádzal spoločný československý Bulletin advokacie a od roku 1994 sa počíta samostatná existencia slovenského časopisu advokátskeho stavu, ktorým Slovenská advokátska komora informuje členov a širokú odbornú verejnosť o svojej činnosti, publikuje odborné a vedecké články a dokumentuje život slovenskej advokácie.[2]
Do tejto advokátsko-časopisovej histórie je potrebné zasadiť časopis, ktorý od roku 1925 začal v Bratislave vydávať spolok Sväz advokátov na Slovensku (ďalej aj len Sväz) s názvom Zprávy Sväzu advokátov na Slovensku (ďalej aj len Zprávy). Možno ho označiť za časopis spolkový, ale zároveň aj celoslovenský, advokátsky, vydávaný v slovenčine, neskôr aj paralelne v maďarčine a stal sa súčasťou histórie advokácie na Slovensku.
Pre objasnenie dôvodov vzniku tohto časopisu je potrebné pripomenúť niekoľko podstatných skutočností. V roku 1918 vznikla Československá republika a táto „udržala komorové zriadenie“, ktoré sa na našom území vytvorilo v poslednej štvrtine 19. storočia, teda prevzala advokátske komory podľa rakúskeho i uhorského práva. Pre územie Slovenska sa však zákonom ustanovili určité obmedzenie samosprávy advokátskej komory.[3] Bývalé advokátske komory, ktoré pôsobili na území Slovenska od roku 1875, a to so sídlom v Bratislave, Košiciach, Prešove a v Banskej Bystrici, zanikli a zlúčili sa do zjednotenej Advokátskej komory so sídlom v Turčianskom Sv. Martine v roku 1921. Táto nová zjednotená martinská advokátska komora už nedisponovala samosprávnym orgánom – valným zhromaždením advokátov, valné zhromaždenia sa už neschádzali (neuskutočňovali) a všetky kompetencie prevzal správny výbor martinskej komory, ktorý bol spomedzi advokátov menovaný ministerstvom spravodlivosti po dohode s ministerstvom unifikácie. Pre úplnosť – takýto model obmedzenia autonómie samosprávnej komory fungoval na Slovensku nasledujúce desaťročia, a to až do roku 1948, kedy nový zákon o advokácii advokáciu v zásade poštátnil a komorové zriadenie zrušil. K obnoveniu organizácie advokácie zastrešenej samosprávnou komorou došlo znova až od roku 1990.
V tejto – pre advokátsky stav novej situácii – v roku 1924 vznikol advokátsky spolok Sväz advokátov na Slovensku, ktorý sa stal akousi advokátskou protiváhou budovanou zdola, na princípe dobrovoľného združovania, ktorý mal hlavnú úlohu pôsobiť v prospech obnovenia autonómie a plnej samosprávy advokácie na Slovensku, pričom dosiahol v tomto úsilí značný vplyv a rešpekt. Sväz pôsobil ako akási „alternatívna advokátska komora“, neosoboval si síce jej kompetencie, ale snažil sa vykonávať úlohy, ktoré čiastočne limitovaná martinská advokátska komora neplnila, alebo plniť nemohla. Sväz vznikol ako spoločenstvo síce otvorené (prijímalo nových členov), ale v zásade uzatvorené. Išlo o spoločenstvo výlučne advokátov, teda členom sa mohol stať len člen advokátskej komory na území Slovenska a vykonávajúci advokátsku prax. Spolok vznikol ako spoločenstvo obhajujúce záujmy advokátskeho stavu na Slovensku využijúc predpisy slobodného dobrovoľného združovania a vznikol ako reakcia na právne zmeny, ktoré sa udiali pre organizáciu advokácie na Slovensku po vzniku Československa. A práve na napĺňanie svojich úloh si spolok čoskoro po svojom konštituovaní začal vydávať svoj časopis, ktorým zjednocoval advokátov na Slovensku v prospech záujmov advokácie.
Tento príspevok prináša opis niektorých okolností vzniku a fungovania Sväzu a jeho časopisu Zprávy, ktoré dopĺňajú súčasný stav poznania a spracovania histórie advokácie na našom území. Vychádza predovšetkým z interných dokumentov spolku, a to z jeho stanov[4] a z niekoľkých čísel tlačeného spolkového časopisu (Zprávy Sväzu advokátov na Slovensku z rokov 1925 – 1931)[5] – teda z dosiaľ nespracovaných dokumentov, ako aj z dosiaľ spracovaného diela o histórii advokátskych komôr z tohto obdobia (Advokátske komory na Slovensku v rokoch 1875 – 1948)[6] a ďalších diel.[7]
- Advokátsky časopis – ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku
Časopis je zviazaný so spolkom advokátov Sväz advokátov na Slovensku, ktorý vznikol v roku 1924, so sídlom v Bratislave a jeho prvým predsedom bol Jozef Zlocha, martinský advokát, v tom čase člen výboru martinskej komory a hlavným tajomníkom a Karol Szegő, bratislavský advokát. V popredí spolku tiež pôsobili Emil Stodola, Ľudovít Bazovský, Vladimír Krno, Móric Katona, Gejza Groschmidt, Móric Fleischacker a ďalší advokáti. Dňa 29. 6. 1924 sa v Trenčianskych Tepliciach uskutočnilo ustanovujúce valné zhromaždenie, kde vznikajúci spolok prijal svoje stanovy a zvolilo sa predsedníctvo pre prípadné menšie zmeny stanov žiadané v procese „registrácie“ vládou. Po vyjednávaniach s ministerstvom pre správu Slovenska a po menších formálnych zmenách stanov, boli stanovy schválené ministerstvom 23. 10. 1924. Po oznámení schválenia stanov predsedníctvu bolo zvolané prvé spolkové zasadnutie (zasadnutie správy spolku) na 27. 11. 1924, kde sa spolok prvý raz verejne vyjadril k potrebe plnej komorovej autonómii a určil program Sväzu. Zakladatelia spolku si boli vedomí, že pre tak dôležitú úlohu, akou bolo presadenie myšlienky obnovy autonómie a plnej samosprávy advokátskej komory, bol nevyhnutne potrebný informačný nástroj (najúčinnejší podľa stavu súdobých komunikačných technológií) – vlastný advokátsky časopis, a preto jeho vydávanie si naprojektovali už do stanov.
Podľa Stanov (§ 3): „Cieľ sdruženia je, s vylúčením každej politiky a./ hájiť všetky záujmy stavu advokátskeho na Slovensku a to jak hmotné tak mravné, b./ spolupôsobiť pri vývine súkromného a verejného práva, vplývať na platné právo a to tak na judikatúru ako aj na zákonodarstvo, c./ udržovať priateľský a kollegiálny pomer a styk medzi advokátmi. – Tohto cieľa dosiahne sa prednáškami, právovedeckými prácami, vydávaním odborného časopisu, debatami, návrhmi a sťažnosťami na ktorúkoľvek vrchnosť, súd alebo zákonodárný sbor, spoluúčinkovaním a podobnými organizáciami na území Československej republiky, konečne sjazdy a zábavami. -“
Prvé číslo časopisu vyšlo už v júni 1925.
Do širších historicko-právnych súvislostí zapadá, že za týmto spolkom i časopisom stál i. a. advokát Emil Stodola (1862 – 1945), ktorý ešte pred vznikom Československej republiky, v roku 1917, založil a začal vydávať vôbec prvý slovenský právnický časopis Právny obzor.[8] Právny obzor sa v prvých desaťročiach svojej existencie stal spolu-činiteľom budovania slovenskej právnej vedy a dnes už Ústav štátu a práva Slovenskej akadémie vied vydáva jeho 107. ročník.[9]
Práve ten istý Emil Stodola spolutvorí ďalšiu etapu vo vývoji organizácie advokácie na Slovensku, lebo po legislatívnych obmedzeniach samosprávy v advokácii na Slovensku stojí za advokátskym spolkom, ktorý sa za obnovenie plnej samosprávy snaží, a aj za časopisom, do ktorého napísal úvodník. „Oživotvorenim Sväzu advokátov na Slovensku stal sa potrebný orgán, aby početní členovia Sväzu vedeli, čo sa v Sväze robí, ako vynasňažuje sa tenže hájiť záujmy nie len stavovské, ale aj záujmy všeobecné, menovite na poli práva, aby členovia mali možnosť z jednej strany oprávnené ponosy svoje, z druhej strany návrhy k náprave vyskytlých sa vád prednášať a stať sa týmto spôsobom užitočnými spolučiniteľmi a spolupracovníkmi na poli práva. Časové okolnosti nehotové pomery na Slovensku vyžadujú spoluprácu všetkých pri stvorení konsolidovaných pomeroch na poli justičnom a verejnej správy. Z pod tejto povinnosti nechce sa advokátsky sbor vymykať a nárokuje si v tomto ohľade právo voľného slova a voľnej kritiky. K tomu má slúžiť náš orgán. Prosíme o spoluprácu všetkých kolegov na Slovensku a o priateľské prijatie so strany súdov a iných vrchností.“[10]
Priestor na „právo voľného slova a voľnej kritiky“ advokáti v obmedzenej stavovskej autonómii potrebovali a obhajobu vlastného časopisu objasňujú slová: „Musíme tu poukázať, že v tomto ohľade nám nestačí Právny obzor, ani Csehszlovák Jog, sú to právnické odborné časopisy, a nemôžeme od nich eventuelne očakávať, že by pri eventuelne potrebných ostrých nápadoch, proti vrchnostiam alebo súdom stály nám neobmedzene k dispozícii.“[11]
Zprávy sú zaujímavým a novátorským dokladom aktivít advokátskeho stavu na Slovensku, ktoré sa diali na „poli verejnom“. Niet údajov o tom, že by advokátske komory so sídlom na Slovensku vydávali svoje komorové časopisy (ani bývalé uhorské, ale ani prvorepubliková martinská a neskôr ani bratislavská, od roku 1936). Všetky komory komunikovali so svojimi členmi priamo, teda pravidelne sa schádzali na riadnych výročných valných zhromaždeniach a spoločne prerokovávali svoje záležitosti, rozhodovali o ďalšom postupe, schvaľovali si svoje hospodárenie a plánovali ďalšie, vzájomne sa informovali, preberali legislatívne novinky i potreby do budúcnosti, hodnotili jednotlivé zložky výkonu justície a osobne spolupracovali. Až do roku 1921.
Práve obmedzenie tejto pravidelnej komunikácie – komora – jej orgány – jej členovia (advokáti) – „vytlačil na povrch“ novú cestu vzájomnej komunikácie advokátskeho stavu, dovnútra i navonok. Organizácia advokácie na Slovensku nastolená zákonom č. 167/1920 Sb. z. a n. o dočasnej úprave činnosti advokátskych a notárskych komôr na Slovensku, znamenala koncentráciu všetkých pôvodných kompetencií výboru advokátskej komory a valného zhromaždenia komory (pôvodne komôr bratislavskej, košickej, prešovskej a banskobystrickej) do správneho výboru martinskej komory, pričom tento správny výbor bol menovaný a mohol byť odvolaný ministrom spravodlivosti po dohode s ministrom unifikácie (ministrom pre zjednotenie zákonodarstva a organizáciu správy).
Rozhľadení a agilní advokáti okamžite porozumeli zákonnému obmedzeniu autonómie v organizácii advokácie na Slovensku a okamžite hľadali riešenie. Hľadali ho v priestore dobrovoľného združovania a hľadali ho prostredníctvom snahy o celoslovenské zjednotenie advokácie, s centrálnym zastrešením a regionálnym pôsobením v pobočkách. Ich motív bol jednoznačný, obnoviť autonómiu advokátskej komory na Slovensku a taktiež šlo o rozmanité snahy v prospech advokátskeho stavu, i celého právneho poriadku nového štátu, jeho zákonodarstva, tiež fungovania justície a správy, tak, ako boli zvyknutí v zabehnutom advokátsko-komorovom živote od roku 1875. Advokáti ihneď porozumeli situácii a veľmi profesionálne videli riešenie takto skomplikovaného stavu nielen v založení celoslovensky pôsobiaceho advokátskeho spolku, ktorý bude mať kontinuálny kontakt so živými advokátskymi „bunkami“ – regionálnymi odbočkami, ale aj vo vydávaní advokátskeho časopisu, ktorý bude akýmsi informátorom o dianí – nielen vnútrospolkovom, ale najmä o dianí verejnom, ktorý sa advokácie v ktoromkoľvek ohľade dotýkal – smerom k zákonodarstvu, smerom k justícii, smerom ku správe.
Spoločný časopis advokátov – bola teda vzácna myšlienka, okamžite zrealizovaná, a svojím spôsobom aj „verejný hlásnik“ potrieb, ťažkostí a riešení problémov dotýkajúcich sa advokátov na Slovensku, no zároveň aj „médium prepojenia“ advokátov.
Časopis Zprávy vychádzal v Bratislave v slovenčine, neskôr paralelne v slovenčine a v maďarčine, v pláne aspoň štyrikrát ročne. V súčasnosti je k dispozícii 14 čísel vydaných v rokoch 1925 – 1931.[12] Vydával ho Sväz advokátov na Slovensku, redigoval ho Sekretariát Sväzu svojím redakčným výborom, a za redakciu bol zodpovedný Karol Szegő, ako administratívny hlavný tajomník Sväzu.[13] Redakčnú prácu časopisu vykonával výbor pod vedením Emila Stodolu.[14] Zprávy boli pre členov Sväzu bezplatne a pre nečlenov bolo určené predplatné 20 Kčs ročne, cena za číslo 5 Kčs.[15]
Zámerom časopisu bolo vydávať uznesenia Sväzu, sťažnosti a informácie, dokumentovať život advokátskeho stavu. Jeho zámerom nebolo publikovať vedecké diela v oblasti práva, hoci aj tie sa v ňom občas vyskytli, a to ad autorov advokátov, ktorí sa analyticky vyjadrovali k návrhom právnych predpisov. Zprávy teda v zásade poskytli priestor aj právnej vede, no s veľkým akcentom na aplikačnú prax. Príkladom je vedecky precízne spracované dielo k civilnému procesu s historickou komparáciou rakúskeho a uhorského procesu – „Posudok k osnove sjednoteného Občianskeho súdneho poriadku, podáva Dr. Arnošt Ziegler, advokát v Bratislave“. Dielo bolo po častiach v Zprávach zverejňované ako príloha,[16] a ďalším príkladom je vedecky spracované dielo „Poznámky k vládnej osnove o nespornom pokračovaní. JUDr. Vojtech Vičánek“.[17]
Časopis a rozmohol do plánovanej periodicity v roku 1928, kedy vyšli štyri čísla, popri slovenčine aj v maďarčine („A szlovenszkói űgyvédszövetség közleményei“). Podľa Stodolových slov: „Tento orgán má slúžiť za jeden z hlavných prostriedkov propagácie našich snáh. Posledne vyžiadalo si ho ministerstvo spravedlnosti do zámeny za Věstník ministerstva spravedlnosti.“[18]
- Obsah časopisu ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku
Časopis publikoval správy predsedníctva Sväzu, návrh rozpočtu a ročné vyúčtovanie, pozvánky na valné zhromaždenia i na mimoriadne valné zhromaždenia, rôzne redakčné správy, analýzy ohľadom právneho stavu, analýzy za obnovenie autonómie advokátskej komory, analýzy ohľadom optimálneho počtu advokátskych komôr na Slovensku, najmä za znovu vytvorenie advokátskych komôr so sídlom v Bratislave a v Košiciach,[19] výročné správy predsednícke (najčastejšie v štandardnom členení – pokroky vo veci obnovenia autonómie a príprav jednotného advokátskeho poriadku, justičné pomery, pokútnictvo a notárska súkromná prax, právnický zjazd – aktuálne pripravovaný alebo uskutočnený, otázky správne, otázky penzijné, reforma advokátskej tarify) i výročné správy jeho odbočiek. Časopis však publikoval aj reklamné texty, advokátov upozorňoval na pripravované i vydané publikácie v oblasti práva.
Z úvodných textov prvého čísla časopisu v roku 1925 je zrejmé, že situácia pred vznikom Sväzu a časopisu bola zložitá: „… že sväzky medzi nami boly dlhým časom pretrhnuté, že sme si vzájomne nedôverovali, ba čo viac mali sme veľké obavy v jednom sväze sa spolčiť, (…) Napriek tomu môžeme povedať, že sme už i v tejto krátkej dobe vykonali to, že berú na vedomie naše jestvovanie a že vrchné úrady naše sťažnosti aspoň vypočujú.“
Akokoľvek, novovzniknutý advokátsky spolok mal širokú odozvu, pretože už v roku 1925, v prvom roku svojej existencie, evidoval 566 členov – a zároveň odoberateľov Zpráv. Pre porovnanie k 31. 12. 1921 bolo na Slovensku zapísaných 925 advokátov[20] a na konci roka 1925 ich bolo 1019. Sväz v zásade celý skúmaný čas zastrešoval vyše 500 členov, teda viac ako polovicu všetkých advokátov na území Slovenska. V roku 1931 mal Sväz 592 členov.[21]
2.1 O orgánoch Sväzu a o jeho odbočkách na stránkach Zpráv
Z časopisu je zrejmý život advokátskeho spolku a jeho orgánov. Sväz bol dobrovoľným spolkom praktizujúcich advokátov na území Slovenska, zapísaných v zozname advokátov Advokátskej komory Turčiansky Sv. Martin. Táto výlučne advokátska príslušnosť bola zakomponovaná do stanov aj pre prípad zániku spolku vrchnostenským rozpustením. Vtedy mal pripadnúť majetok spolku „Advokátskej komore na Slovensku“.[22]
Sväz mal dva správne orgány, správu a valné zhromaždenie. Valné zhromaždenie sa zvolávalo aspoň raz ročne a rozhodovalo o najdôležitejších záležitostiach spolku.[23] Správa sa skladala z predsedníctva a z výboru. Predsedníctvo predstavovali volení funkcionári: predseda a šesť miestopredsedov, dvaja hlavní tajomníci a jeden tajomník, právny zástupca, pokladník, traja revízori účtov, predsedovia a tajomníci odbočiek. Do výboru sa volilo 48 riadnych členov a 12 náhradných členov. Správa sa volila na tri roky, pričom prvá správa na jeden rok. Honorár pre hlavných tajomníkov a pokladníka určil výbor. (Stanovy, § 13). Funkcionári predsedníctva boli vytvorení s veľkou inšpiráciou zavedených funkcionárov vo výbore advokátskej komory podľa uhorského advokátskeho poriadku (zák. čl. XXXIV z roku 1874),[24] i podľa funkcionárov správneho výboru podľa zákona č. 167/1920 Sb. z. a n.,[25] a to aj s ohľadom na trojročné funkčné volebné obdobie. Zo Zpráv možno vyčítať obsadenie jednotlivých orgánov spolku.[26]
Dôležitými „konštrukčnými“ zložkami Sväzu boli jeho odbočky. „Projektanti“ stanov Sväzu vychádzali zo zavedenej praxe regionálne pôsobiacich advokátskych komôr, ktoré predstavovali už takmer polstoročie (od roku 1875) funkčné samosprávne skupiny vzájomne osobne komunikujúcich advokátov. Zrejme preto do stanov Sväzu určili jednak celoslovenský rozmer a centrálne orgány na určovanie a plnenie spoločného postupu, a jednak možnosť tvorenia odbočiek, ktoré mali zohľadňovať miestne špecifiká a miestnu samosprávu a sprostredkúvať potreby, žiadosti, návrhy a komunikáciu od miestneho rozmeru po centrálny a vzájomne naopak. V Zprávach sa publikovali výročné správy jednotlivých odbočiek, z ktorých sú zrejmé jednotlivé úspechy i ťažkosti v regiónoch.
Vo Sväze pôsobili nasledovné odbočky: chronologicky prvou bola odbočka Nitra,[27] vytvorená už 13. 8. 1924 a predsedom sa stal Ľudevít Mérey, ďalej odbočka Bratislava vytvorená dňa 7. 12. 1924 (predseda Emil Stodola), odbočka Lučenec od 14. 12. 1924 (predseda Jozef Fischer), odbočka Trenčín od 19. 12. 1924 (predseda Milan Katreniak), odbočka Rimavská Sobota od 24. 1. 1925 (predseda Rudolf Weinberger), odbočka Komárno od 25. 1. 1925 (predseda Daniel Csepy), odbočka Levoča od 2. 2. 1925 (predseda Elemér Matysovszký), odbočka Košice od 8. 2. 1925 (predseda Mikuláš Párnický).[28] V počiatočnom období sa počítalo s odbočkami v Ružomberku, kde spočiatku vstúpilo za členov len malý počet (12) advokátov, preto sa tam odbočka neutvorila. Advokáti v Banskej Bystrici (20) odbočku neutvorili, lebo odbočku založili lučeneckí kolegovia, pričom predsedníctvo odporúčalo zjednotiť lučeneckých a banskobystrických advokátov do jednej odbočky. Taktiež sa počítalo aj s odbočkou Prešov. Podľa správy predsedníctva uverejnenej v prvom čísle časopisu Zprávy z júna 1925: „V Prešove sa dosiaľ kolegovia nerozhodli, či majú t. zv. Kruh šárišských advokátov rozpustiť a ako odbočka do Sväzu vstúpiť. Vyjednávania sú v behu a úfame, že tieto vedú k dobrému výsledku.“ Odbočka v Prešove sa napokon vytvorila, hoci nezastúpila podstatnú časť prešovských kolegov a zaslala Sväzu výročnú správu za rok 1928, jej predsedom bol Teofil Rosenberg[29] a Teodor Austerlitz tajomník.[30] V roku 1928 sa vytvorila odbočka v Banskej Bystrici, do ktorej vstúpili všetci banskobystrickí advokáti, s predsedom Eduardom Rippelym[31] a tajomníkom Emilom Tyrolerom.[32] V sídle okresného súdu v Modrom Kameni odbočka nebola zriadená, lebo tam bolo málo advokátov a „lučeneckí pravotári aj tam sú interesovaní“.[33] Zo Zpráv sú zrejmé aj obmeny na čele odbočiek.[34]
O programe Sväzu – o jeho formulovaní a sledovaní v napĺňaní – na stránkach Zpráv
Program Sväzu, publikovaný v Zprávach, sa sústredil na základné súdobé otázky advokácie na Slovensku – za vypracovanie memoranda za nezávislosť advokácie a obnovenie komorovej autonómie a predloženie ho ministerstvu spravodlivosti, za zamedzenie pokútneho pisárstva, „zvlášť zamedzenie privátnej praxe obecných a okresných notárov, zvýšenie advokátskej tarify, urýchlenie prisudzovania pravdy a nadobudnutia vlivu na legislatúru a na prisudzovanie pravdy.“[35]
2.2.1 Snahy v prospech znovuobnovenia autonómie v advokácii na Slovensku iniciované Sväzom sa stali témou československej advokácie – spolupráca Sväzu s Advokátskou komorou Turč. Sv. Martin a so Stálou delegáciou advokátskych komôr československých so sídlom v Prahe
Snahy v prospech znovuobnovenia plnej samosprávy advokátskeho stavu začali na pôde dobrovoľného advokátskeho spolku, ale čoskoro sa táto snaha stala oficiálne spoločnou aj pre martinskú komoru a aj spoločnou pre celý advokátsky stav v Československu.
Predseda Sväzu Jozef Zlocha (hoci zároveň aj člen výboru martinskej komory) už na zjazde československých advokátov v Brne (31. 5. – 1. 6. 1925) žiadal o podporu myšlienky samosprávnej advokátskej komory. Emil Stodola v tejto veci v roku 1925 vystúpil na zasadnutí Stáleho výboru advokátskych komôr a následne Stály výbor (t. j. Stála delegácia) vyzval martinskú komoru, „aby v tejto veci najprv sama rozhodla“, pričom predseda pražskej komory Stompfe vyjadril veci samosprávy podporu. Slovenský problém zavedenia plnej autonómie samosprávnej komory sa tak spojil s problémom advokácie historických zemí, a to s potrebou nového advokátskeho poriadku – teda nového zjednoteného československého zákona o advokácii.[36] Sväz teda získal poverenie od martinskej komory vypracovať analýzu (memorandum) a samotné vypracovanie Memoranda za advokátsku autonómiu a za nezávislosť od správy advokácie vymenovanej vládou bolo zverené advokátom Ľudovítovi Bazovskému, Vladimírovi Krnovi, Móricovi Katonovi, Gejzovi Groschmidtovi, Móricovi Fleischackerovi.
Na československej úrovni otázky advokácie riešila Stála delegácia advokátskych komôr československých so sídlom v Prahe, ktorá vznikla v roku 1923. Zastúpenie v nej mala advokátska komora pražská, brnianska a martinská, neskôr aj opavská a bratislavská. Išlo o legislatívou nezakotvený, ale oficiálne rešpektovaný i fakticky operujúci orgán advokácie, ktorého hlavnou úlohou bola príprava zjednoteného československého advokátskeho poriadku, vplyv na legislatívu v Československu a presadzovanie záujmov advokácie voči štátu. Fungovala v rokoch 1923 – 1939 a potom po vojne, od konca roku 1945 do zániku advokátskych komôr v Československu v roku 1948.[37] Stálu delegáciu tvorili predsedovia a podpredsedovia advokátskych komôr v Československu, predsedal jej vždy pražský predseda, predsedovia ostatných komôr boli viceprezidenti Stálej delegácie, mala tiež volených členov za jednotlivé komory, pričom za martinskú to bol aj Emil Stodola, právnik vysokého rešpektu a skúseností, dlhoročne stojaci v popredí Sväzu advokátov na Slovensku, dôležitý hýbateľ vo veci advokácie na našom území.
Sväzu sa teda podarila dôležitá vec, myšlienka obnovenia plnej samosprávy v advokácii na Slovensku sa stala oficiálnou a relevantnou témou, v prospech ktorej spoločne vystupovala aj martinská komora, dokonca sa stala témou v celorepublikovom advokátskom orgáne – Stálej delegácii advokátskych komôr československých so sídlom v Prahe.
Návrh ohľadom obnovenia samosprávy advokátskej komory, za ktorým autorsky stojí Móric Katona, bol zverejnený na stránkach časopisu Zprávy a stal sa aj podkladom ďalších rokovaní v nasledujúcich rokoch.[38] Snaha o samosprávu, samostatnosť a nezávislosť advokácie je tu vyjadrená súdobými, ale nadčasovými slovami: „Jesli by sbor advokátov na Slovensku v minulosti nebol mal autonomie, aj vtedy by ona musela byť dnes stvorená, preto, že práve v ideálnejšom smysle vzaté konanie advokátstva vyžaduje neodvislosť, aby spravodlivosti mohol advokát vždy, voči komukoľvek oddane, bez cítenia bázne od moci a bez ohrozenia svojej existencie slúžiť. Toto je však len vtedy možné, jestli môže brať účasť v prípravnej práci zákona, jestli môže vynesené zákony podrobiť voľnej kritike, jestli konanie svojho advokátskeho povolania môže prevádzať pri najúplnejšej slobode prejavu a jestli disciplinárna vrchnosť pochádza z vlastného kruhu.“[39]
- Ďalšie aktivity Sväzu publikované na stránkach Zpráv
Zo stránok Zpráv, je zrejmé, že Sväz získal spojenie s martinskou komorou, so Stálou delegáciou advokátskych komôr československých so sídlom v Prahe, napokon aj so všetkými relevantnými vrchosťami na Slovensku i v Československu, najmä s vrchným súdom v Bratislave a v Košiciach, s Ministerstvom spravodlivosti v Prahe, i s Najvyšším súdom v Brne, no aj s prezidentom republiky. Sväz kooperoval so živnostenskou a obchodnou komorou, s československo-maďarskou obchodnou komorou, neskôr s Krajinským úradom v Bratislave.
Najčastejšie témy, ktoré Zprávy publikovali, okrem už spomínanej permanentne rozoberanej otázky obnovenia plnej samosprávy v advokácii na Slovensku, boli nasledujúce témy a ich postupné riešenie: zamedzenie pokútneho pisárstva a zamedzenie súkromnej praxe obecných notárov, vplyv advokácie na tvorbu právnych predpisov, stav súdnictva, problém advokátskej tarify, styk Sväzu s inými stavovskými organizáciami, penzijné poistenie advokátov, napredovanie v prácach na jednotnom advokátskom poriadku, počet advokátskych komôr na Slovensku.
Z kontaktu so štátom možno spomenúť intervenciu Sväzu v roku 1925 u predsedov súdnych tabúl v prospech zavedenia justičných prázdnin od 15. júla do konca augusta, čomu bolo u predsedu košickej tabule vyhovené a zároveň Sväz požiadal ministra unifikácie, aby urgentne vydal zbierku na Slovensku platných uhorských zákonov v slovenčine. Z časopisu sú mnohokrát zrejmé intervencie, návrhy a sťažnosti Sväzu smerom k ministerstvu spravodlivosti, kde sa upozorňuje na nedostatok sudcov na Slovensku, na ich preťaženosť a na ich nízke platy.[40] Preťaženosť sudcov, neobsadenosť sudcovských miest a nízke sudcovské platy sa na stránkach časopisu spomínajú opakovane, v správach predsedníctva dokonca aj s konkrétnymi číslami sudcov súdnej tabule v Bratislave.[41] Z predsedníckej správy a správy generálneho tajomníka (M. Katonu) v roku 1929 vyplýva opakovaná dôrazná sťažnosť na stav v súdnictve na Slovensku. Šlo o stály nedostatok sudcov, o odstránenie jednotnej advokátskej a sudcovskej skúšky, ktorá znamenala zníženie nárokov na sudcovské skúšky a ktorej nároky sa zvyšovali len postupne, nízke platy sudcov na začiatku kariéry, taktiež odliv sudcov do advokátskeho stavu.[42] Z výročnej správy košickej odbočky z roku 1929 sú zrejmé nedostatky v súdnictve v obvode vrchného súdu v Košiciach, nedostatok sudcov – najmä na súde „v Moldave, Chlumci a u Krajského súdu v Košiciach, kde už dlhšiu dobu nie sú zaplnené systemizované miesta. Zvlášť pocítili sme nedostatok v apelačnom oddelené krajského súdu, kde dnešný jediný apelačný senát nie je vstave ohromný materiál na neho čakajúci sám zpracovať, takže sme už v takej situácii, že záležitosti až po ročnom ležaní dostanú sa k pojednávaniu. Sťažovali sme si aj na nedostatok manipulačného personálu, ktorý sa javí hlavne v reštancii exekučnej a pozemnoknižnej kancelárie.“[43]
V januári 1930 Sväz zaslal memorandum, pripravený M. Katonom, prezidentovi republiky „vo veci súdnych nedostatkov“. Sumarizoval nedostatok sudcov, preťaženosť súdov, nízke platy, nedostatočnú prísnosť sudcovských skúšobných komisií, „čo povzbudzuje nedôveru ľudu voči súdom, tiež dáva možnosť k reptaniu, štvaniciam a prirovnávaniu terajšieho neblahého stavu k vzorným predprevratovým pomerom, ktoré panovali v súdnictve na území terajšieho Slovenska.“ Upozorňovalo sa tu na zákonné obmedzovanie advokátskeho zastúpenia a vzmáhanie pokútnictva, voči ktorému sa Sväz už mnohokrát snažil zakročiť rôznymi oficiálnymi cestami. Bola tu aj sťažnosť na nevhodnú prax súdov, ktoré pre nedostatok pracovných síl nechávali odpisovať súdne rozsudky trestancami. Taktiež sťažnosť na absenciu advokátskej tarify, zaťaženosť súdov pri výpočte advokátskych odmien a nedostatočné súdne určovanie odmien advokátom.[44] Časopis uverejnil memorandum, následne uverejnil aj odpoveď na memorandum od ministra spravodlivosti Meissnera, ktorému bolo memorandum cestou ministerskej rady postúpené.[45] Časopis rovnako tiež uverejnil odpoveď ministra spravodlivosti na stav v súdnictve na Slovensku, ktorá objektivizovala kritiku z memoranda.[46]
Zaujímavým príkladom všeobecného rešpektu Sväzu je aj prípis prezídia Krajinského úradu v Bratislave adresovaný Sväzu, do rúk predsedu E. Stodolovi, v roku 1930. Téma racionalizácie správy a snáh o systémové riešenie nedostatkov administratívnych úradov priniesla konkrétny spôsob riešenia – prípisom prezídia sa žiadalo adresne určiť konkrétne nedostatky a konkrétne úrady alebo orgány, kde sa nesprávne alebo zdĺhavo vybavovali veci, meritórne i kancelársky.[47] Časopis zverejnil prípis krajinského úradu, tiež odpoveď košickej odbočky na tento obežník, ako aj reakciu prezídia krajinského úradu (vo veci vyhlásenia živnostenských registrov za verejné knihy).[48]
Osobitná téma, týkajúca sa aj advokátov, ktorá bola v Zprávach často publikovaná, najmä od roku 1927, bola téma právnej pomoci na našom území a v Maďarsku, otázka právnej pomoci nástupníckych štátov a v tej veci organizovaných medzinárodných zjazdov advokátov (na pôde Medzinárodného zväzu advokátov) a otázka pozemkových kníh na pohraničnom území s Maďarskom. Snahy Sväzu smerovali k zisteniu konkrétnych obcí, ktoré mali ešte svoje pozemkové knihy v Maďarsku, výsledok bol odkomunikovaný s odbočkami Nitra, Lučenec a Košice a bol prostredníctvom Československo-maďarskej obchodnej komory ďalej administrovaný a zaslaný vláde. „V medzinárodnej dohode Sb. z. a n. čís. 160/1927 dožili sme sa konečne úpravy vydania spisov medzi Maďarskom a Československom.“[49] Rubrika „Rozličné zprávy“ v časopise (Zprávy č. 10, 1930, s. 9) uviedla oznamy: „Pozemkové knihy na maď.-čs. rozhraní. Dľa zprávy českoslov.-maď. obchod, komory zo dňa 16. XI. 1929. možno očakávať, že odpisovanie pozemkových kníh bude hotové vo februári 1930. Používanie tých pozemkových kníh do ktorých maďarské súdy vnášaly zápisy upraví zvláštny zákon. Tie pozemnoknižné hárky, v ktorých vpisov maďarských súdov niet majú byt už obecenstvu k použitiu oddané. (…) Otázka právnej pomoci s Maďarskom nepokročila napred.“ Zprávy (č. 12, s. 11) v septembri 1930 uviedli, že prevzatie pozemkových kníh v Maďarsku v prvopisoch a overených odpisoch bolo v obvode vrchného súdu v Košiciach skončené a v obvode vrchného súdu Bratislava zostalo ešte previesť niektoré pozemkové knihy.
- Zprávy začali publikovať aj disciplinárne rozhodnutia
Časopis od roku 1930 začal uverejňovať aj zásadné rozhodnutia z aplikačnej praxe disciplinárneho senátu pre advokátov Najvyššieho súdu v Brne. „Pokarhaný, preto, že si čo honorár vymienil čiastku renty, stranou ním zastúpenej požadovanej (záležitosť koleg. Dr. A. K. č. 68/1929-9-IV.).“ „Apelačná lehota 15 dňová plynie, keď bola stránka prítomná, od vyhlásenia rozsudku – a nie od písomného doručenia. (Zálež. Ds. III.-4.-1928.)“.[50] Možno citovať aj z publikovaného odôvodnenia rozhodnutia č. Ds. 111. 55-1930-2, zo dňa 22. 12. 1930: „Správny je síce názor obvineného, že sama tá okolnosť, že advokát trestným sudom za vinného bol uznaný pre nejaký čin, ktorý nie je v súvislosti výkonom advokátskeho povolenia, – ešte nevyčerpáva skutkovú povahu disciplinárneho previnenia podľa bodu b) § 68. adv. zák., lebo k tomu sa vyžaduje, aby advokát svojím činom poškodil česť a dôstojnosť advokátskeho sboru, a týmto sa stával nehodným úcty a dôvery. Avšak obžalovaný je na omyle, keď má za to, že pre jeho čin, ktorý bol trestným súdom kvalifikovaný za prečin porušenia zátvoru podľa §-u 360. Trz., aby nemohol byť disciplinárne za vinného uznaný. Advokát – úkolom ktorého je hájenie práv pred všetkými vrchnosťami, vie dobre, že sa má hájiť proti vrchnostenským opatreniam len zákonom povolenými opravnými prostriedkami a práve ohľadom na svoje povolanie nesmie násilím sa protiviť týmto. Advokát, ktorý – hoci aj v rozčúlení – sa dopustí takého trestného činu – jaký spáchal aj obvinený – poškodzuje svojím chovaním sa česť a dôstojnosť advokátskeho sboru, a týmto sa stáva nehodným úcty a dôvery. Preto nemýlil sa súd prvej stolice, keď za vinného uznal obvineného. Odvolanie je tedy bezzákladné a bolo treba potvrdiť napadnutý rozsudok.“[51]
Zprávy teda pôsobili novátorsky – započali stavovsky informovať aj vo veci vyvodzovania disciplinárnej zodpovednosti advokátov.
- Význam celoslovenského advokátskeho časopisu Zprávy Sväzu advokátov na Slovensku
V súčasnosti možno vychádzať najmä dostupných čísel Zpráv (1925 – 1931). Ďalšie osudy Sväzu a (prípadne jestvujúcich) Zpráv ešte čakajú na svoje spracovanie. Význam celoslovenského advokátskeho časopisu Zprávy – podľa jeho dostupných čísel – možno zhrnúť v niekoľkých bodoch.
Zprávy Sväzu advokátov na Slovensku sa stali prvým celoslovenským advokátskym časopisom, vydávaným v slovenčine, neskôr aj paralelne v maďarčine.
Zprávy sa stali oficiálnym komunikačným a informačným nástrojom pre advokátov na Slovensku. Ich vznik a vydávanie zabezpečoval advokátsky spolok s ambíciou celoslovenského pôsobenia – Sväz advokátov na Slovensku, ktorý vznikol ako prejav dobrovoľného združovania advokátov na našom území a ako dobre premyslený prejav odporu voči zákonom obmedzenej samospráve v advokácii na našom území. Hoci spolok mal v stanovách výslovne uvedené, že jeho cieľ je „s vylúčením každej politiky“ (§ 3), jeho cieľ a aj jeho aktivity mali v širšom rozmere celospoločenský a aj politický dosah. Prvoradým cieľom totiž bolo spájať sily naprieč Slovenskom a aj naprieč Československom, a to v prospech plných garancií záujmovej samosprávy v advokácii, v prospech autonómnych advokátskych komôr, v prospech preusporiadania organizácie advokátskych komôr na Slovensku, v prospech všeobecných záujmov advokátov, napokon aj v prospech rozvoja zákonodarstva, a funkčnej justície a správy štátu. Tieto témy dovnútra advokátskeho stavu i navonok, do verejného prostredia, spolok komunikoval prostredníctvom tohto časopisu, pričom tlačený časopis bol v prvej polovici 20. storočia tým najúčinnejším médiom.
Zprávy sa stali aj historickým dokumentom – historickým prameňom, z ktorého je možné čerpať dejiny advokácie na Slovensku i v Československu. Je nepochybné, že každý časopis je v zásade „autoportrétom“ svojho vydavateľa, pre interpretátora je však aj táto skutočnosť dôležitou zložkou porozumenia v súvislostiach.
Zprávy dokumentujú, že celoslovenské zjednocujúce snahy v advokácii – najmä prepojenie celoslovensky pôsobiaceho dobrovoľného advokátskeho spolku s celoslovensky pôsobiacou martinskou advokátskou komorou – boli v zásade úspešné – „prerastali spolu“. Členovia Sväzu sa postupne dostali do správneho výboru martinskej komory, teda prijali vymenovanie do funkcie. Takto sa postupne zjednocovala spoluzodpovednosť za advokátsky stav jednak na úrovni oficiálnej advokátskej komory, jednak na úrovni zdola budovaného dobrovoľného spoločenstva advokátov. Katona v roku 1929 uvádza: „Keď v správnom výbore advokátskej komory sú teraz vymenované zväčša osoby, ktoré boly postavené našim Sväzom na vedúce miesta, tým prakticky vzali sme do rúk správu našej komory, ačkoľvek samospráva našich komôr zákonom ešte nie je povolená. Pri veľkom počte disciplinárnych previnení a práve s ohľadom na likvidovanie terajšieho systému je dôležité, aby sme už teraz v účinkovaní komory mali rozhodné slovo. (…) Nebolo by miestne útočiť tu na Komoru, keď ja spolu s ostatnými kolegami už zodpovednosť znášam a keď máme možnosť všetky naše sťažnosti a požiadavky v samej Komore predniesť a opravy docieliť.“[52]
Samozrejme, „personálne prerastenie“ nebolo úplné, ani celoslovenský záber nebol celkom úspešný. V roku 1930 bola v Zprávach uverejnená informácia, ktorá vykresľuje súdobú atmosféru očami Emila Stodolu v predsedníckej práve: „(…) nemôžem nevysloviť poľutovanie nad tým, že sa nám dosaváď nepodarilo pritiahnuť k tejto organizácii všetky kruhy advokátské na Slovensku: kolegovia na čele turč.-sv.-martinskej advokátskej komory stojací sa na našich schôdzkach nezúčastňujú, ba ani len za členov nevstúpili – a zasa komárňanskí a niektorí kolegovia z menšinových krajov nám Zprávy, ač boly i v maďarskej reči vydané, bez odôvodnenia nazad poslali.“[53]
Časopis Zprávy preukazuje, že Sväz svojimi aktivitami v zásade „dopĺňal“ funkcie v samospráve obmedzenej celoslovenskej martinskej komory. Zo stránok Zpráv vyplýva, že aj jeho prostredníctvom sa neustále udržiavali osobné kontakty a komunikácia medzi advokátmi, v odbočkách i v centrálnom Sväze. Časopis si pripomínal a uctil zomrelých advokátov a pamätal na ich vdovy a pozostalých, ďakoval jednotlivcom za ich konkrétne úsilie a námahy, prosil o podporu a pomoc v čiastkových úlohách, informoval o vlastnom spoločenskom živote. Advokátov informoval o podstatných záležitostiach, o príprave jednotného advokátskeho poriadku, o plánovaných a uskutočňovaných právnických a advokátskych zjazdoch v Československu i v zahraničí, na ktorých sa spolok zúčastňoval pri príprave, aj pri realizácii, no aj pri konkrétnom obsahovom naplnení svojimi členmi ako referujúcimi a diskutujúcimi. Informoval a aj kriticky reagoval na rôzne zákonné návrhy. Neustále sa venoval témam, ktoré boli vlastné advokátskej komore – venoval sa pokútnictvu, advokátskej tarife, daňovým témam advokátov, advokátskemu zastúpeniu, advokátskemu poisteniu, upozorňoval na nedostatky v justícii a v správe, ako aj informoval o vykonaných opatreniach zo strany kompetentných orgánov, tiež o nápravách dosiahnutých neformálnymi rokovaniami.
Je zrejmé, že aj v dôsledku permanentných aktivít Sväzu a jeho časopisu Zprávy sa docielila organizačná zmena v advokácii na Slovensku (zákon č. 144/1936 Sb. z. a n., ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré ustanovenia o advokátoch). Od roku 1936 popri martinskej už účinkovala aj bratislavská advokátska komora. Pôvodné ciele propagované aj Sväzom (najmä košickou odbočkou) – vytvoriť na Slovensku advokátske komory tri – popri martinskej aj bratislavskú a aj košickú, však sa zrealizovať nepodarilo.
Personálna totožnosť komory i Sväzu – členstvo sa týkalo tých istých advokátov – sa postupne prejavila zastávaním mnohých funkcií vo výbore komory martinskej, a od roku 1936 aj v bratislavskej, i vo Sväze tými istými osobami.
Sväz so svojím časopisom predstavoval dôležitú iniciatívnu zložku advokátskeho stavu na Slovensku. Takto tomu rozumelo aj Ministerstvo spravodlivosti v Prahe, ktoré si pre interné potreby v roku 1929 poznamenalo k súhrnnej výročnej správe zlúčenej martinskej komory za roky 1926 – 1928: „Je špatně motivována nedostatečná činnost iniciativní, protože prý práce advokátní komory na základe mimořádného opatření /:nedostatek autonomie:/ diktuje komoře vyhýbati se iniciativním funkcím a ponechává iniciativu jednak advokátním sdružením a jednak Právnické jednotě.“[54]
Je potrebné však dodať, že v 30. rokoch 20. storočia do snáh za obnovenie autonómie v advokácii, ale aj do iných advokátskych aktivít na Slovensku (napr. aj do organizovania právnických zjazdov) vstúpil ďalší dobrovoľný advokátsky spolok – Sdruženie advokátov Slovákov. V roku 1936 boli oba spolky, Sväz i Sdruženie vyzvané ministerstvom spravodlivosti navrhnúť budúcich členov výborov dvoch advokátskych komôr – martinskej a znovu tvoriacej sa bratislavskej.[55]
Záver
Tento historický poznatok z prvej polovice 20. storočia záujmovej samosprávy v advokácii a záujmového advokátskeho slobodného dobrovoľného združovania preukazuje, že ak sa záujmová samospráva zákonom obmedzí a zároveň existuje prostredie garantujúce politický pluralizmus, slobodné združovanie a slobodu slova, tak práve využitím slobodného združovania a vlastného tlačeného časopisu sa prejaví mohutná snaha v prospech znovu navrátenia samostatnosti a plnej samosprávy v advokácii.
prof. JUDr. Mgr. Martina Gajdošová, PhD.
Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
[1] Tento príspevok je súčasť výskumnej úlohy a výstupom z projektu VEGA č. 1/0579/23 – Právne a etické aspekty disciplinárnej zodpovednosti v právnom štáte. Podstatná časť príspevku odznela na konferencii – Konference o Antonínu Schauerovi a XIX. konference o historii advokacie, 19. 1. 2024 v Klatovách (organizátori: Město Klatovy, Česká advokátní komora a Fakulta právnická ZČU Plzeň).
[2] Podrobnejšie: KERECMAN, P.: Tretie desaťročie Bulletinu slovenskej advokácie. BSA 1994 – 2024. 30. jubilejný ročník, s. 2; KERECMAN, P. – BLAHA, A. – BUŠOVÁ, E. – DETVAI, Š. – ERBEN, P. – HAVLÁT, J. a kol.: Slovenská advokátska komora v rokoch 1990 – 2020. Bratislava : SAK, 2020, s. 252 – 258.
[3] Zákon č. 167/1920 Sb. z. a n. o dočasnej úprave činnosti advokátskych a notárskych komôr na Slovensku.
[4] Stanovy Sväzu advokátov na Slovensku sú dostupné v Slovenskom národnom archíve, In: SNA, f. MPS, krab. 66, spis č. 54195/1924, č. 894/66 – 898/66. Stanovy sú opatrené doložkou: „Minister s plnou mocou pre správu Slovenska, číslo 54195 adm. V. Tieto stanovy beriem na známosť. V Bratislave, dňa 23. októbra 1924. Za ministra: nečitateľný podpis. Č. 71908/924 Bratislava (: mesto 🙂 8.XI.“
[5] Zprávy Sväzu advokátov na Slovensku sú v zviazanej podobe dostupné v Univerzitnej knižnici Bratislava, reg. č. S.E.1642, R1953, spolu približne 540 strán textu. Vďaka patrí doc. Jozefovi Vozárovi, ktorý na existenciu dokumentu upozornil.
[6] GAJDOŠOVÁ, M. – KERECMAN, P. – ĎURIŠKA, Z. – KUŠNÍR, J. – HELLENBART, V.: Advokátske komory na Slovensku v rokoch 1875 – 1948. Bratislava : SAK, VEDA, vydavateľstvo SAV, 2018, s. 716.
[7] Napr. GAJDOŠOVÁ, M. – KOŠIČIAROVÁ, S.: Záujmová samospráva. Praha : Leges, 2023, s. 92 – 98. Dostupné: chrome-extension://efaidnbmnnnibpcajpcglclefindmkaj/http://publikacie.iuridica.truni.sk/wp-content/uploads/2023/11/Zaujmova-samosprava_TISK1.pdf
[8] Podrobnejšie k osobnosti Emila Stodolu: VOZÁR, J.: Významní slovenskí právnici z Liptova. Bratislava : VEDA, vydavateľstvo SAV, 2016, s. 11 – 38.
[9] K počiatkom vydávania Právneho obzoru a o jeho úlohe pre tvorbu slovenskej právnickej terminológie pozri OVEČKOVÁ, O. – VOZÁR, J. a kol.: 100 rokov časopisu Právny obzor. Bratislava : VEDA, vydavateľstvo SAV, 2017, s. 19 – 58.
[10] „V Bratislave, 15. júna 1925. Dr. Emil Stodola“. In ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, ročník I., číslo 1, v Bratislave v júni 1925.
[11] Zpráva Predsedníctva. In: ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, ročník I., číslo 1, v Bratislave v júni 1925, s. 12.
[12] V Univerzitnej knižnici v Bratislave sú vo zviazanej podobe nasledujúce čísla časopisu ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, č. 1 (Bratislava, jún 1925, s. 20, Tlačou „UNIVERSUM“, Bratislava, Jaskový rad 71), č. 2 (Bratislava, 20. 3. 1926, s. 24), č. 3 (Bratislava, 15. 3. 1927, s. 22), č. 4 (Bratislava, 5. 2. 1928 – Kancelária Sväzu na ten čas Bratislava, Michalská 3, s. 32), č. 5 (Bratislava, 5. 7. 1928, s. 22), č. 6 (Bratislava, 6. 10. 1928, s. 2), č. 7 (Bratislava, 25. 11. 1928, s. 7 + príloha 32 strán – Zieglerov posudok k návrhu OSP), č. 8 (Bratislava, 15. 3. 1929, s. 15), č. 9 (Bratislava, 10. 7. 1929, s. 13), č. 10 (Bratislava, 1. 2. 1930, kancelária Sväzu Bratislava, Laurinská 17, s. 10), č. 11 (Bratislava, 15. 5. 1930, s. 10), č. 12 (Bratislava, 15. 9. 1930, s. 16), č. 13 (Bratislava, 20. 4. 1931, s. 18), číslo 13 aj v maďarskom jazyku, č. 14 (Bratislava, 25. 9. 1931, s. 21), číslo 14 aj maďarskom jazyku, + príloha 32 strán (Zieglerov posudok k návrhu OSP) + príloha 19 strán (Zieglerov posudok k návrhu OSP, pokračovanie) + príloha – zoznam novozvolených funkcionárov na Valnom zhromaždení Sväzu 5. 5. 1929 v Piešťanoch a menoslov členov podľa odbočiek, 12 strán; + príloha 40 strán (Zieglerov posudok k návrhu OSP, dokončenie); č. 12 v maďarskom jazyku, samostatné Memorandum Sväzu advokátov na Slovensku k Návrhu zákona o súdnej príslušnosti a civilného riadu vo vecí nov (6 strán), Poistenie advokátov (Návrh a protipoznámky.) – Obsah nabídky životpoisťujúcej spoločnosti Phönix z 11. júla 1931 – replika – duplika – triplika (9 strán), aj v maďarčine a nemčine).
[13] Redakcia a administrácia v Bratislave, Ventúrska 24, „Vychádza najmenej štyrikrát do roka. Členovia Sväzu obdržia Zprávy zadarmo. Predplatné pre nečlenov 20 Kč ročite, cena jednoho čísla 5 Kč.“. In ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, ročník I., číslo 1, v Bratislave v júni 1925.
[14] ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 2, v Bratislave, 20. 3. 1926, s. 19.
[15] V rozpočte Sväz počítal s vyrovnanými príjmami a výdavkami, príjmy boli pravidelne plánované 50 Kčs (členské) x 500 členov, teda 25 000 Kčs. Výdavky na tlač časopisu v roku 1927 sa plánovali 3 000 Kčs, na rok 1929, na slovenskú i maďarskú verziu, 9 000 Kčs, na rok 1930 spolu 6 000 Kčs a na rok 1931 spolu 6 000 Kčs.
[16] ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 7, v Bratislave 25. 11. 1928, príloha (26 strán), ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 14, v Bratislave 25. 9. 1931, s. 4 – 5, s. 17 – 20, príloha (32 strán), pokračovanie (19 strán), dokončenie (40 strán).
[17] ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, č. 4, Bratislava, 5. 2. 1928, s. 1 – 5.
[18] ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 8, v Bratislave, 15. 3. 1929, s. 8.
[19] Napr. ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 2, v Bratislave, 20. 3. 1926, s. 1 – 14.
[20] In: Soznam členov Advokátskej slúčenej komory pre Slovensko v Turčianskom Sv. Martine, sostavený dňa 31. 12. 1921, Miloš Vančo tajomník advokátskej komory, Ján Vanovič, predseda advokátskej komory. Turčiansky Sv. Martin, tlačou Kníhtlač. účast. spolku v Turčianskom Sv. Martine, 1922, In: Štátny archív Ivanka pri Nitre, f. Župa nitrianska, ZNI.
[21] ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 13, v Bratislave, 20. 4. 1931, s. 5.
[22] § 15 Stanov Sväzu: „Usnesie-li sa valné shromaždenie na rozpustení sväzu, rozhodne súčasne i na vynaložení majetku. – Takéto usnesenia ale podliehajú vládnemu schváleniu a sú len po udelení vládneho schválenia vykonateľné. – Jestli by sväz vrchnostensky bol rozpustený, pripadne majetok sväzu Advokátskej komore na Slovensku. –“
[23] § 12 Stanov Sväzu: „Do právomoci valného shromaždenia patrí: a./ voľba správy, b./ určenie ročného príspevku, c./ sostavenie rozpočtov, d./ preskúmanie záverečných účtov a ročnej zprávy, e./ vybavenie návrhov, f./ právoplatné riešenie o odvolaniach a sťažnostiach proti usneseniam správy, g./ zmena stanov, h./ riešenie o rozpustení sväzu. (…) Valné shromaždenie je usnášania schopné, keď je osobne alebo cestou splnomocnenia prítomná aspoň 1/5 čiastka všetkých členov. –“
[24] Výbor advokátskej komory podľa uhorského advokátskeho poriadku tvorili: predseda, podpredseda, tajomník, žalobca komory, pokladník, osem členov výboru, štyria náhradníci.
[25] Správny výbor advokátskej komory od roku 1921 tvorili: predseda, tajomník, pokladník, komorový žalobca, námestník komorového žalobcu osem členov a štyroch náhradníkov. (§ 2 zákona č. 167/1920 Sb. z. a n. o dočasnej úprave činnosti advokátskych a notárskych komôr na Slovensku: Správní výbor sloučené komory advokátní skládá se z předsedy, tajemníka, pokladníka, komorního žalobce a jeho náměstka, z osmi členů a čtyř náhradníků, správní výbor sloučené komory notářské z předsedy, čtyř členů a dvou náhradníků. Jeden ze členů správního výboru může býti ustanoven náměstkem předsedovým. Členy správního výboru mohou býti jen členové komory. Náhradníci nastupují za členy výboru, kteří úřadu nemohou vykonávati, v pořadí určeném délkou jejich praxe.).
[26] Predsedom Sväzu bol dvakrát za sebou zvolený Jozef Zlocha (Turč. Sv. Martin), hlavným tajomníkom bol Karol Szegő (Bratislava); Podpredsedami Sväzu v roku 1925 boli zvolení Jozef Grosschmied, Košice, Jób Ungár, Košice, Milan Katreniak, Nové Mesto n./V., Ľudevít Bazovský, Lučenec, Izidor Stránský, Nitra a Kálmán Dezső, Bratislava. Hlavní tajomníci boli Karol Szegő, Bratislava a Móric Katona, Bratislava, tajomníkom bol Vojtech Vičánek, Bratislava. Právnym zástupcom Sväzu bol Jozef Hranec, Čadca, pokladníkom Oszár Abonyi, Bratislava, revízormi boli Oszkár Reisz, Vladimír Trslín a Pavel Šimkovič, všetci z Bratislavy; Od roku 1927 bol za predsedu Sväzu zvolený Emil Stodola, nakoľko Jozef Zlocha zo zdravotných dôvodov z funkcie odstúpil; Od roku 1928 bol hlavným tajomníkom Móric Katona; Na valnom zhromaždení Sväzu 5. 5. 1929 v Piešťanoch boli zvolení: predseda Emil Stodola, podpredsedami Jozef Grosschmied, Košice, Jób Ungár, Košice, Milan Katreniak, Nové Mesto n./V., Ľudevít Bazovský, Lučenec, Zoltán Nagy, Lučenec, Izidor Stránský, Nitra a Kálmán Dezső, Bratislava. Hlavným tajomníkom bol zvolený Móric Katona, Bratislava, tajomníkom Vojtech Vičánek, Bratislava, právnym zástupcom Jozef Hranec, Čadca, pokladníkom Oskar Abonyi, Bratislava, revízormi Oszkár Reisz a Vladimír Trslín, obaja z Bratislavy. Za členov výboru bolo zvolených 43 advokátov a štyria náhradníci; Na valnom zhromaždení Sväzu 1. 6. 1930 v Trenčianskych Tepliciach bol na Stodolov návrh za miestopredsedu zvolený Móric Katona a poverený predsedníckou agendou, za hlavného tajomníka bol zvolený Vojtech Vičánek; Na valnom zhromaždení Sväzu 24. 5. 1931 v Grand hoteli v Starom Smokovci bol na uprázdnené miesto tajomníka Sväzu zvolený Ivan Ottlyk, Bratislava. In: ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 2, v Bratislave, 20. 3. 1926, s. 12, 17, 21; Zápisnica valného zhromaždenia Sväzu z 26. 2. 1928 v Žiline. ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 5, v Bratislave, 5. 7. 1928, s. 4.; ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 9, v Bratislave, 10. 7. 1929, s. 1 – 2; ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 12, v Bratislave, 15. 9. 1930, s. 4.; ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 14, v Bratislave, 25. 9. 1931, s. 4.
[27] Nitrianska odbočka vo svojej výročnej správe za rok 1926 uvádza, že so „skupinami je styk takmer žiadny, poneváč práve tie najpočetnejšie na pr. Nové Zámky voči sväzu sa úplne ľahostajne chovajú (…).“ V Nitre, 4. 2. 1927, Dr. Ľudevít Neumann, tajomník odb. In: ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 3, v Bratislave, 15. 3. 1927, s. 15. Nitrianska odbočka vo svojej výročnej správe za rok 1927 uvádza, že skupiny sa chovajú voči Sväzu ľahostajne, a to okrem kolegov zo Zlatých Moraviec. In: ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 5, v Bratislave, 5. 7. 1928, s. 9.
[28] Podľa výročnej správy košickej odbočky za rok 1926, vytvorenie Sväzu „nenašiel advokátov z Košíc úplne nepripravených a nezorganizovaných. Nami už dávnejšie vytvorený „Kruh pravotárov“ bol väčším dielom povolaný tým istým cieľom slúžiť, ktoré si Krajinský sväz do programu vzal a preto nebolo čo sa týka organizácie žiadnych zvláštnych ťažkostí pri utvorení miestnej odbočky (…) Bývalý kruh advokátov, ktorý i dotiaľ zastupoval nie len záujmy košických advokátov v užšom slova smysle, ale i záujmy všetkých v oblasti košickej sedrie pôsobiacich advokátov, vstúpili korporatívne do krajinského sväzu ba čo viac pri jeho zakladaní zúčastnil sa ako jedna z najvážnejších skupín veľmi činne a utvorenie sväzu v značnej miere napomohol.“ Na valnom zhromaždení utvárajúcej sa miestnej odbočky v Košiciach dňa 8. 2. 1925 sa zároveň uskutočnila likvidácia bývalého advokátskeho kruhu a jeho pôsobnosť prevzala novoutvorená košická odbočka Sväzu. In: ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 3, v Bratislave, 15. 3. 1927, s. 10 – 11.
[29] Teofil Rosenberg bol významný advokát z Prešova, ktorý pôsobil dlhé roky ako funkcionár ešte v Advokátskej komore Prešov, v roku 1891 ako náhradník výboru, od rokoch 1892 – 1910 člen výboru, v rokoch 1911 – 1918 ako podpredseda. In: GAJDOŠOVÁ, M. – KERECMAN, P. – ĎURIŠKA, Z. – KUŠNÍR, J. – HELLENBART, V.: Advokátske komory na Slovensku v rokoch 1875 – 1948. Bratislava : SAK, VEDA, vydavateľstvo SAV, 2018, s. 672 – 679. Teofil Rosenberg zrejme stál aj za dobrovoľným advokátskym spolkom v počiatkoch 20. rokov 20. storočia Sväzok pravotárov župy Šarišskej, ktorý vznikol po zaniknutí prešovskej komory. Podrobnejšie: GAJDOŠOVÁ, M.: Združenia a sloboda združovania. Bratislava : C. H. Beck, 2019, kap. 3.3.6.1 Spolky právnikov na Slovensku.
[30] ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 9, v Bratislave, 10. 7. 1929, s. 8 – 9.
[31] Eduard Rippely bol významný banskobystrický advokát a komorový funkcionár, v rokoch 1891 – 1893 člen výboru, v rokoch 1894 – 1919 tajomník Advokátskej komory Banská Bystrica, v martinskej komore člen výboru v rokoch 1922 – 1933. In: GAJDOŠOVÁ, M. – KERECMAN, P. – ĎURIŠKA, Z. – KUŠNÍR, J. – HELLENBART, V.: Advokátske komory na Slovensku v rokoch 1875 – 1948. Bratislava : SAK, VEDA, vydavateľstvo SAV, 2018, s. 573.
[32] ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 8, v Bratislave, 15. 3. 1929, s. 9 – 10.
[33] „Výročná zpráva lučeneckej odbočky na rok 1928/29. (…) Teraz je práve v behu vyčarovanie pozemkových kníh a na ne sa vzťahujúceho pozemnoknižného archívu, táto akcia nás ako pohraničný okresný súd veľmi sa týka – po skončení týchto veľká nadpráca sa vyskytne s prevedením viac ako 6000 pozemnoknižných záležitostí. Túto ohromnú nadprácu náš okresný súd s terajším osobníctvom nebude v stave prevádzať, lebo terajší priemerný ročný obrat pri pozemkovej knihe je asi 3 500 čísiel, slovom s vyčarovaním pozemkových kníh skoro 2ročná práca bude, ktorú nadprácu bez pridelenia značnej pomoci premôcť nemožno. Tuná má ministerstvo spravedlnosti rýchlu a výdatnú pomoc poskytnúť.“ (v Lučenci, 29. 1. 1928, Zoltán Nagy Tajomník odbočky, Ľudevít Bazovský, predseda odbočky) In: ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 8, v Bratislave, 15. 3. 1929, s. 13 – 14.
[34] Na valnom zhromaždení Sväzu v Piešťanoch 5. 5. 1929 boli za predsedov a tajomníkov odbočiek zvolení: odbočka Bratislava – Vladimír Krno a Vojtech Vičánek, odbočka Banská Bystrica – Eduard Rippely a Emil Tyroler, odbočka Košice – Ernest Weiser a Artur Singer, odbočka Levoča; a odbočka Komárno – s poznámkou „nefunguje“, odbočka Lučenec – Ľudevít Bazovský a Zoltán Nagy, odbočka Nitra – Ľudevít Mérey a Ľudovít Neuman, odbočka Prešov – Teofil Rosenberg a Teodor Austerlitz, odbočka Rimavská Sobota – Rudolf Weinberger a Ján Ďurkovič, odbočka Ružobmerok – Vladimír Klimo, odbočka Trenčín – Milan Katreniak a Gejza Pereszlényi; Levočská odbočka svoju správu o činnosti zaslala opäť za rok 1930, vyhotovenú miestopredsedom Móricom Friedom a Ervinom Löfflerom. In: ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 13, v Bratislave, 20. 4. 1931, s. 6 – 7; ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 9, v Bratislave, 10. 7. 1929, Príloha: Na valnom shromaždení dňa 5. mája 1929 v Piešťanoch boli zvolení za funkcionárov: – zoznam funkcionárov Sväzu, predsedov a tajomníkov pobočiek, zoznam členov podľa pobočiek. (12 strán).
[35] ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, ročník I., číslo 1, v Bratislave v júni 1925, s. 3.
[36] Pre úplnosť – proces prípravy nového zákona o advokácii však napriek systematickým, rozsiahlym a koordinovaným prácam nedospel do zdarného záveru a chronologický najbližší jednotný československý zákon o advokácii bol až zákon č. 322/1948 Zb. o advokácii (advokátsky poriadok), účinný od 1. 1. 1949, ktorý advokáciu v zásade poštátnil a samosprávne advokátske komory na území Československa (aj s obmedzenou samosprávou na území Slovenska) zrušil.
[37] Podrobnejšie: GAJDOŠOVÁ, M.: Stála delegácia advokátskych komôr československých so sídlom v Prahe a zástoj slovenskej advokácie. In: VLADÁR, V.: Perpetua terrena blande honori dedicata. Pocta Petrovi Blahovi k nedožitým 80. narodeninám. Trnava : Trnavská univerzita v Trnave, právnická fakulta, 2019, s. 601 – 620.
[38] ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 2, v Bratislave, 20. 3. 1926, s. 1 – 14; ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 3, v Bratislave, 15. 3. 1927, s. 17 – 18; ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 4, v Bratislave, 5. 2. 1928, s. 5 – 19; ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 5, v Bratislave, 5. 7. 1928, s. 1 – 3. ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 8, v Bratislave, 15. 3. 1929, s. 1 – 7.
[39] ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 2, v Bratislave, 20. 3. 1926, s. 3.
[40] ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, ročník I., číslo 1, v Bratislave v júni 1925, s. 9 – 11.
[41] V obvode súdnej tabule Bratislava bolo systemizovaných 313 sudcovských miest, ale chýbalo 36 sudcov. In: ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 8, v Bratislave, 15. 3. 1929, s. 7 – 8.
[42] ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 9, v Bratislave, 10. 7. 1929, s. 5 – 6.
[43] ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 9, v Bratislave, 10. 7. 1929, s. 10 – 11.
[44] ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 10, v Bratislave, 1. 2. 1930, s. 6 – 7.
[45] „(…) Nedostatečné obsazení soudů v zemi Slovenské a Podkrpatoruské je předmětem stálé pozornosti ministerstva spravedlnosti. Ministerstvo snaží se nedostatky ty, pokud to je a bude možno, odstraniti, činíc vhodné návrhy jak na úpravu poměrů platových, tak i na zvýšení systemizace. Dbá také při každém přeložení, o němž rozhoduje neb které navrhuje, zájmu služby a tedy i největší účelnosti. Též presidiím vrchních soudů byl dán pokyn, aby řídila se stejnou zásadou. Snaha, aby advokacie nebyla vylučována ze zastupování i fakticky, bude dále sledována, zvláště působením na ministerstvo vnitra, aby otázka úpravy soukromých prací obecních a obvodních notářů byla co možná brzy vyřešena. Svazu je však známo, že dosavadní návrhy v příčině té nebylo možno, i v zájmu advokacie, akceptovati. Výpomoc opisováním v trestnicích a věznicích bude obmezována, jakmile bude možno uspokojivým způsobem doplniti i pomocný kancelářský personál. O zjednodušení advokátního tarifu jedná ministerstvo se stálou delegací. Návrhy v té věci byly projednávány současně s přípravou osnovy nového advokátního řádu. (…)“. List ministra spravodlivosti č. 9330/30, z 6. 3. 1930, Praha. In: ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 11, v Bratislave, 15. 5. 1930, s. 3.
[46] „(…) Ministerstvo spravedlnosti zjišťuje z výkazů o činnosti soudů ve věcech civilních za rok 1929, že v obvodu vrchního soudu v Bratislavě bylo potvrzeno 64.5 proc. rozsudků I. stolice, změněno 35 proc., zrušeno 0.7 proc., v obvodu vrchního soudu v Košicích potvrzeno 58 proc., změněno 31.1 proč., zrušeno 1.2 proc. Výsledky tyto jsou sice méně příznivé než na př. v Čechách, kde bylo potvrzeno 76.1 proc. rozsudků 1. stolice, změněno 11.39 proc. a zrušeno 12.13 proc. Z výsledků činnosti vrchního soudu lze uvésti, že za rok 1929 nejvyšší soud z rozsudků vrchního soudů v Bratislavě potvrdil 75.7 proc., změnil 11.5 proc. a zrušil 12.8 proc., z rozsudků vrchního soudu v Košicích potvrdil 70 proč., změnil 14 proc. a zrušil 16 proc. (…)“. List ministra spravodlivosti č. 5925/30, z 6. 4. 1930, Praha. In: ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 11, v Bratislave, 15. 5. 1930, s. 4.
[47] Politická správa, sústavná akcia pre ľavnú, rýchlu a dobrú správu (Racionalizácia správy.), č. 52.178/1930 prez., Bratislava, 20. 11. 1930. In: ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 13, v Bratislave, 20. 4. 1931, s. 7 – 9. „Vo verejnosti: v dennej a periodickej tlači, v prejavoch záujmových korporácií, na shromaždeniach či politických, či záujmových skupín často sa ozývajú všeobecné sťažnosti na „ťažkopádny, byrokratický“ postup politických a iných administratívnych úradov, na zdĺhavé vybavovanie vecí u nich bez toho, že by sa konkrétne označily takéto prípady a cieľom nápravy nadriadenej vrchnosti aj oznámily. Krajinský úrad je si vedomý toho, že záujem obyvateľstva právom vyžaduje dobrú, rýchlu administráciu a že zdĺhavé a nesprávné vybavovanie vecí zapríčiňuje obecenstvu nie len nepríjemnosti v styku s administratívnym úradom, ale aj hmotné škody. Krajinský úrad chce v záujme nápravy tak v jednotlivých prípadoch ako aj vo všeobecnosti odstrániť ukazujúce sa nedostatky, – ovšem v rámci platných predpisov a pokiaľ mu to značný nedostatok konceptného a odborného úradníctva umožní. Na ceste tejto nápravy je medzi iným veľmi vážné, aby krajinský úrad znal nie len tie vady, — o ktorých sa dozvie úradnou kontrolou práce administratívnych úradov, – ale aj tie, o ktorých sa Vy dozvedáte v styku s občanmi v rámci Vášho pôsobenia. (…) Krajinský úrad prejavuje nádej, že takýmto spôsobom získa si cenného materiálu pri hľadaní prostriedkov k zlepšeniu úradovania v administratívnych úradoch jemu podriadených. Vašu odpoveď ráčte dla možnosti ešte do konca tohoto roku sdeliť. Za krajinského prezidenta: Országh, v. r.“
[48] ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 13, v Bratislave, 20. 4. 1931, s. 9 – 10; ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 14, v Bratislave, 25. 9. 1931, s. 20.
[49] ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 5, v Bratislave, 5. 7. 1928, s. 19.
[50] ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 11, v Bratislave, 15. 5. 1930, „Z prakse disciplin, senátu u Najv. Súdu v Brne.“, s. 10.
[51] ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 13, v Bratislave, 20. 4. 1931, s. 16 – 18.
[52] ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 9, v Bratislave, 10. 7. 1929, s. 5 – 6.
[53] ZPRÁVY Sväzu advokátov na Slovensku, číslo 11, v Bratislave, 15. 5.1930, s. 5.
[54] GAJDOŠOVÁ, M. – KERECMAN, P. – ĎURIŠKA, Z. – KUŠNÍR, J. – HELLENBART, V.: Advokátske komory na Slovensku v rokoch 1875 – 1948. Bratislava : SAK, VEDA, vydavateľstvo SAV, 2018, s. 348.
[55] GAJDOŠOVÁ, M. – KERECMAN, P. – ĎURIŠKA, Z. – KUŠNÍR, J. – HELLENBART, V.: Advokátske komory na Slovensku v rokoch 1875 – 1948. Bratislava : SAK, VEDA, vydavateľstvo SAV, 2018, s. 354 – 355, 363 – 384.