JUDr. Michal Hrušovský, PhD.
je absolventom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (2010), kde úspešne vykonal aj rigoróznu skúšku (2012). V súčasnosti pôsobí ako advokát spolupracujúci s Kinstellar, s. r. o. V rámci svojej pedagogickej činnosti sa zameriava na oblasť medzinárodného práva súkromného a procesného, domácej i medzinárodnej arbitráže a obchodného práva. Pôsobí ako lektor na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave – Katedre obchodného práva a hospodárskeho práva. Je podpredsedom občianskeho združenia Spoločnosť na podporu rozhodcovského konania.
JUDr. Pavel Lacko, LL.M., PhD.
je absolventom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (2009), študoval právo aj na Univerzite v Kodani, a je tiež absolventom Univerzity v Cambridge (2011). V súčasnosti pôsobí ako advokát a je predsedom občianskeho združenia Spoločnosť na podporu rozhodcovského konania. Zároveň pôsobí ako externý lektor na Právnickej fakulte Univerzity Komenského, kde vyučuje predmety v anglickom jazyku súvisiace s problematikou medzinárodného práva súkromného a medzinárodnej arbitráže. Vo svojej odbornej praxi sa okrem všeobecného obchodného práva zameriava na ochranu osobných údajov, medzinárodné právo súkromné, rozhodcovské konanie a právo duševného vlastníctva.
Nezávislosť a nestrannosť rozhodcu v rozhodcovskom konaní tvorí jednu z podstatných podmienok výkonu jeho funkcie. Ide však o pojmy veľmi všeobecné a v konkrétnych prípadoch býva náročné posúdiť, či je táto podmienka splnená. Zároveň sa v slovenských reáliách často vyskytujú prípady rozhodovania sporu rozhodcom, o ktorom sporové strany nemajú dostatočné informácie. Cieľom tohto článku je bližšie rozobrať pojem „nezávislosť a nestrannosť rozhodcu“ s ohľadom na konkrétne príklady často sa opakujúcich skutkových okolností.
- Výber rozhodcu v porovnaní s určením zákonného sudcu
Jeden zo základných rozdielov medzi rozhodcovským konaním a konaním pred všeobecným súdom spočíva v spôsobe výberu osoby, ktorá v danom konaní spor rozhoduje.
V konaní pred všeobecným súdom rozhoduje spor zákonný sudca, ktorým je „sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci“,[2] pričom veci sa sudcom prideľujú podľa rozvrhu práce „náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.“[3] Uvedený spôsob výberu zákonného sudcu nezabezpečí v každom prípade, že vo veci rozhoduje nezávislý a nestranný sudca. Je však vylúčená možnosť,[4] aby do tohto náhodného výberu zasahovali sporové strany – to, že určitá vec sa pridelí sudcovi, ktorý nie je nezávislý a nestranný je vec náhody, nie výsledkom konania sporovej strany.
Naproti tomu v rozhodcovskom konaní je výber rozhodcu (resp. rozhodcovského senátu) do veľkej miery ovplyvňovaný výberom a preferenciami sporových strán. Priamo to súvisí s jednou z výhod rozhodcovského konania oproti súdnemu konaniu – možnosťou strán zvoliť si rozhodcov, resp. participovať na kreácii rozhodcovského senátu. Akým konkrétnym spôsobom sú rozhodcovia vyberaní, závisí od dohody zmluvných strán, pričom táto je väčšinou inkorporovaná v pravidlách stáleho rozhodcovského súdu, ktorý si zmluvné strany vyberú na riešenie ich prípadného sporu. V zásade však platí, že sporové strany majú možnosť do veľkej miery ovplyvniť zloženie rozhodcovského súdu. Samotný zákon o rozhodcovskom konaní (č. 244/2002 Z.z. v planom znení [ďalej len „ZoRK“]) upravuje dispozitívny postup, v zmysle ktorého sú sporové strany aktívne involvované do tvorby rozhodcovského senátu.[5]
Napriek vyššie uvedenému spôsobu výberu rozhodcov ZoRK ustanovuje, že funkciu rozhodcu je potrebné vykonávať nestranne.[6] Sporové strany a rozhodcovia teda napriek možnosti zasahovania do výberu rozhodcu musia dbať na skutočnosť, že finálne zloženie rozhodcovského súdu musí pozostávať z rozhodcov, ktorí sú nezávislí a nestranní.
Pri takomto spôsobe výberu arbitrov sa, samozrejme, vytvára pnutie medzi tendenciou sporovej strany vybrať rozhodcu, ktorý bude naklonený rozhodnúť vec v prospech danej strany, a ktorý bude zároveň nezávislý a nestranný. V ďalšom texte bude bližšie špecifikované, akým spôsobom je potrebné posudzovať otázku nezávislosti a nestrannosti rozhodcu.
- Všeobecne k nezávislosti a nestrannosti rozhodcu
Čo sa týka vymedzenia samotných pojmov nezávislosť a nestrannosť, ZoRK tieto termínmi bližšie nevymedzuje ani nedefinuje. V zmysle odbornej literatúry nestrannosť predpokladá, že rozhodca neuprednostňuje žiadnu sporovú stranu.[7] Nezávislosť vyžaduje, aby medzi sporovými stranami a rozhodcami neexistoval aktuálny ani minulý vzťah závislosti, ktorý by mohol vplývať na slobodu pri rozhodovaní, alebo sa aspoň takto javil.[8] Inými slovami povedané, pri nestrannosti ide skôr o subjektívny test a pri nezávislosti o objektívny test.[9]
Keďže rozhodcovia musia spĺňať požiadavku nezávislosti aj nestrannosti, vo väčšine prípadov sa z praktického hľadiska striktne medzi nezávislosťou a nestrannosťou nerozlišuje.
- Nezávislosť a nestrannosť rozhodcu v zmysle slovenského práva
V zmysle § 9 ods. 1 ZoRK je „osoba ustanovená za rozhodcu povinná bez zbytočného odkladu informovať zmluvné strany o všetkých skutočnostiach, pre ktoré by mohla byť z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená, ak so zreteľom na jej pomer k veci alebo k zmluvným stranám možno mať pochybnosť o jej nepredpojatosti.“
Napriek tomu, že predmetné ustanovenie používa pojem nepredpojatosť, nemalo by ísť o odlišný termín ako nezávislosť a nestrannosť používaný v §§ 6 a 6a ZoRK.
Z obsahového hľadiska je štandard informačnej povinnosti založený na tzv. teórii zdania, v zmysle ktorej je rozhodujúce, či existuje pochybnosť o nestrannosti, resp. nezávislosti rozhodcu bez ohľadu na to, či samotný rozhodca pociťuje nedostatky ohľadom nezávislosti a nestrannosti.
Vyššie citovaná norma zakladá povinnosť rozhodcu byť voči sporovým stranám transparentný tak, aby tieto strany mali možnosť posúdiť, či je rozhodca nezávislý a nestranný, alebo či podajú námietku zaujatosti. V prípade, že si rozhodca nie je istý, či určitá skutočnosť môže zakladať pochybnosť ohľadom jeho nezávislosti a nestrannosti, mal by v rámci dodržania transparentnosti takúto skutočnosť sporovým stranám oznámiť. Strany predmetnú skutočnosť môžu zhodnotiť a rozhodnúť sa, či využijú právo na podanie námietky v súlade s § 9 ZoRK. Uvedený postup je relevantný aj s ohľadom na zabezpečenie hospodárnosti konania, keďže určite nie je vhodné a ekonomické, ak sa strany skutočnosť zakladajúcu pochybnosť ohľadom nezávislosti a nestrannosti rozhodcu dozvedia na záver konania (potom, ako už bolo realizované dokazovanie).
V tejto súvislosti sa v zmysle relevantného citovaného ustanovenia posudzuje (i) pomer rozhodcu k veci a (ii) jeho pomer k zmluvným stranám. Uvedené sa však nemá posudzovať striktne a relevantným ohľadom zaujatosti môže byť aj vzťah rozhodcu k právnym zástupcom sporových strán.[10]
Ako bolo uvedené vyššie, nezávislosť a nestrannosť sú veľmi všeobecné pojmy a v praxi môže nastať veľké množstvo okolností, ktoré bude potrebné v tejto súvislosti posudzovať. Za účelom usmernenia, ktoré skutočnosti sú „v poriadku“ (t.j. nespôsobujú pochybnosti o nezávislosti a nestrannosti rozhodcu), ktoré sú diskutabilné, a ktoré zakladajú jednoznačnú predpojatosť rozhodcu, v ďalšom texte bližšie rozoberáme, ako ku konkrétnym okolnostiam pristupovať a o aké pravidlá je možné sa oprieť.
- Posudzovanie konkrétnych skutkových okolností
Pojmy nestrannosť a nezávislosť rozhodcu sa na prvý pohľad javia až príliš abstraktne. A keďže tieto pojmy nie sú v zákone definované ani bližšie vysvetlené, praktický rozmer nadobúdajú až v konkrétnom prípade – najčastejšie v období, keď dochádza k výberu rozhodcov, resp. ku kreácii rozhodcovského senátu, prípadne aj neskôr, ak sa niektorá sporová strana dozvie o možných dôvodoch zakladajúcich predpojatosť rozhodcu v priebehu rozhodcovského konania.
Požiadavky nestrannosti a nezávislosti rozhodcu sú zásadné pre arbitrážny proces, ktorý je adjudikatórnym procesom vyžadujúcim neutrálny a objektívny tribunál.[11] Pritom je dôležité zdôrazniť, že rozhodca má byť nestranný a nezávislý od momentu ustanovenia do funkcie v danom spore a má nestranným a nezávislým ostať počas celého rozhodcovského konania.
Dôvodmi naznačujúcimi možný konflikt záujmov rozhodcu zvyknú byť napríklad blízke príbuzenské vzťahy, personálne, finančné, majetkové, obchodné či iné prepojenie osoby rozhodcu s niektorou zo sporových strán, ich právnym zástupcom, zriaďovateľom rozhodcovského súdu, a v poslednom čase zrejme aj s osobou, ktorá spor financuje (tzv. third-party funder).
Odkiaľ sa sporové strany majú možnosť dozvedieť o tom či existujú dôvody pre namietanie zaujatosti, resp. predpojatosti rozhodcu v danom spore? V prvom rade od samotných rozhodcov. Rozhodcovia majú štandardne povinnosť informovať sporové strany o všetkých skutočnostiach, ktoré by mohli byť rozumne považované za dôvody pre diskvalifikáciu (viď vyššie citovaný § 9 ods. 1 ZoRK). Ďalšie informácie je možné nájsť spravidla v detailných profesijných životopisoch rozhodcov nachádzajúcich sa napríklad na webstránke rozhodcovského súdu, na ktorom pôsobia. A v neposlednom rade sú to samotné sporové strany alebo ich právni zástupcovia, ktorí si robia podrobný prieskum osoby rozhodcu a jeho prepojenia na rôzne subjekty rozhodcovského konania či prípadný konflikt záujmov v danom spore. Niekedy sa o skutočnostiach zakladajúcich možný konflikt záujmov dozvedia strany iba náhodou.
Otázku nestrannosti a nezávislosti netreba brať na ľahkú váhu. Na druhej strane, nie akákoľvek okolnosť spôsobuje, že je rozhodca z prejednania a rozhodovania daného sporu vylúčený. Pochybnosti o (ne)zaujatosti rozhodcu je potrebné skúmať v každom jednotlivom prípade osobitne a s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu.[12]
Uvedené potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky, pričom zdôraznil: „Obava z nedostatku nepredpojatosti sa musí zakladať na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nepredpojatosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybností na nepredpojatosť rozhodcu ho automaticky vylučuje ako rozhodcu nepredpojatého a existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu.“[13]
- Usmernenia IBA o konflikte záujmov
Na medzinárodnej úrovni si absenciu právnej úpravy konkrétnych dôvodov zaujatosti rozhodcov uvedomovali medzinárodní odborníci už dávno. V roku 1987 vypracovala Medzinárodná advokátska komora (IBA – International Bar Association) Etické pravidlá pre medzinárodných rozhodcov (Rules of Ethics for International Arbitrators).
Tieto pravidlá boli neskôr – v časti matérie nestrannosti a nezávislosti rozhodcov nahradené v roku 2004 usmerneniami Medzinárodnej advokátskej komory o konflikte záujmov v medzinárodnej arbitráži (IBA Guidelines on Conflicts of Interest in International Arbitration). Tieto usmernenia si získali široké uznanie v medzinárodnej arbitrážnej komunite a stali sa používaným nástrojom pre riešenie otázok nestrannosti a nezávislosti rozhodcov. Posledná revidovaná verzia týchto odporúčaní bola schválená 23.10.2014 (IBA Guidelines on Conflicts of Interest in International Arbitration 2014). Dôvodom prepracovania týchto usmernení v roku 2014 bolo predovšetkým zakomponovanie poznatkov a skúseností z praxe pri aplikácii usmernení, ich spresnenie a zdokonalenie.
Časť I usmernení obsahuje všeobecné štandardy (konkrétne je ich 7) týkajúce sa nestrannosti, nezávislosti a povinnosti informovať zmluvné strany spolu s vysvetleniami jednotlivých štandardov. V časti II usmernení sú potom zhrnuté príklady aplikácie týchto štandardov. Práve táto časť má veľký praktický význam. Obsahuje totiž najčastejšie sa vyskytujúce prípady a sú rozdelené do nasledovných zoznamov: (i) červený (non-waivable red list) – obsahuje príklady situácií, kedy rozhodca nemôže vo veci konať a rozhodovať, a to ani keby s tým strany súhlasili, (ii) červený (waivable red list) – obsahuje príklady situácií, ktoré spravidla vedú k diskvalifikácii rozhodcu, ale strany sa napriek tomu môžu výslovne dohodnúť, že rozhodca bude napriek tomu v danom spore konať a rozhodovať, (iii) oranžový – obsahuje príklady situácií, kedy sa stranám môže javiť, že dôvod na vylúčenie rozhodcu v danom prípade existuje (práve toto je okruh situácií, na ktoré by sa mali potenciálni rozhodcovia primárne zamerať pri splnení si povinnosti informovať strany), a (iv) zelený – obsahuje príklady situácií, ktoré z objektívneho pohľadu nezakladajú konflikt záujmov.[14]
Tieto odporúčania nie sú síce právne záväzné, no v medzinárodnej arbitrážnej praxi si získali širokú akceptáciu a v praxi sa často pri riešení otázok nestrannosti a nezávislosti rozhodcov používajú ako soft law (nezáväzná pomôcka pri posudzovaní konfliktu záujmov). Nevidíme dôvod, prečo by sa tieto usmernenia ako praktická pomôcka nemali používať aj v slovenskom rozhodcovskom konaní (domácej obchodnej arbitráži) pri riešení otázok nestrannosti a nezávislosti rozhodcov.
Nakoniec, na aplikácii týchto usmernení sa zmluvné strany môžu dohodnúť. V takom prípade sa budú v danom spore aplikovať priamo.[15]
- Často sa opakujúce situácie otáznej nestrannosti v slovenských reáliách
V tejto časti sa zameriavame na konkrétne situácie, kedy v slovenskom rozhodcovskom konaní, podľa našej skúsenosti, často dochádza k otázkam možného konfliktu záujmov rozhodcov. Zároveň ide o skutkové okolnosti, ktoré sú špecifické pre rozhodcovské konanie a súvisia s tým, že (i) sporové strany si rozhodcov (na rozdiel od sudcov) vyberajú a s tým, že (ii) rozhodcovia okrem výkonu funkcie rozhodcu (v protiklade so sudcami) vykonávajú aj inú dominantnú zárobkovú činnosť, najčastejšie výkon advokátskeho povolania.
- Opakované nominácie
V slovenskej arbitrážnej praxi sa stáva, že ten istý rozhodca rozhoduje jednej zo strán viacero sporov – či už druhovo podobných alebo odlišných, a to na tom istom rozhodcovskom súde. Ako bolo uvedené vyššie, ide o skutkovú okolnosť, ktorá sa v zásade nevyskytuje v oblasti riešenia sporov pred všeobecnými súdmi – to, že konkrétny sudca rozhoduje viacero sporov tej istej strany, by malo byť čisto vecou náhody.
Opakované nominácie samé osebe ešte nemusia znamenať predpojatosť rozhodcu. Avšak môžu indikovať, že istý vzťah medzi stranou a rozhodcom, ktorého táto strana opakovane nominuje, sa kreuje, alebo je už vytvorený. A nemusí to byť iba na základe vysokej odbornosti a reputácie daného rozhodcu. V takýchto situáciách je podľa nášho názoru potrebné bližšie skúmať predovšetkým nasledovné. Počet opakovaných nominácií – dve či tri opakované nominácie ešte nemusia signalizovať dôvod zaujatosti. Časové hľadisko – je vhodné skúmať, aký je časový rozostup medzi jednotlivými opakovanými nomináciami. Časté opakované nominácie môžu vytvárať motiváciu rozhodcu rozhodovať v prospech strany, ktorá ho opakovane nominuje. A nakoniec, je potrebné skúmať aj ďalšie prípadné väzby medzi rozhodcom a danou nominujúcou stranou.
Túto situáciu riešia aj usmernenia IBA[16] – ak bol rozhodca v predchádzajúcich troch rokoch ustanovený za rozhodcu jednou zo strán (alebo jej spriaznenou osobou) dva alebo viackrát. Ide o prípad zaradený do oranžového zoznamu, a teda môže signalizovať existenciu konfliktu záujmov.
V tejto súvislosti je vhodné uviesť, že zákonodarca na túto problematiku do istej miery zareagoval. V období od 01.01.2015 do 30.06.2016 bolo znenie § 12 ods. 6 ZoRK nasledovné: „Zriaďovateľ stáleho rozhodcovského súdu vždy do 30. apríla nasledujúceho kalendárneho roka zverejní na svojom webovom sídle správu o činnosti za predchádzajúci kalendárny rok. V správe o činnosti uvedie najmä počet začatých, ukončených a prebiehajúcich konaní, celkový počet účastníkov konania, ako aj informáciu, koľkí z účastníkov sa zúčastňovali alebo zúčastňujú viac ako jedného konania pred stálym rozhodcovským súdom, menovitý zoznam rozhodcov, ktorí boli v danom roku ustanovení za rozhodcov v konkrétnom konaní spolu s údajom o počte konaní, v ktorých bol daný rozhodca ustanovený, ako aj celkovú výšku poplatkov uhradených stálemu rozhodcovskému súdu účastníkmi za konanie pred ním.“ Novelou č. 125/2016 Z.z. bol však uvedený prvok transparentnosti (prostredníctvom ktorého sporové strany mohli získať indície o opakovaných nomináciách rozhodcov) zrušený. Vzhľadom na to, že rozhodcovské konanie je neverejné, musia sa sporové strany v tomto ohľade spoľahnúť na povinnosť rozhodcov informovať ich o všetkých skutočnostiach, pre ktoré by mohli byť z prejednávania a rozhodovania veci vylúčení.
- Prepojenie rozhodcu na zriaďovateľa stáleho rozhodcovského súdu
Pomerne častým problémom v minulosti bola existencia prepojenia (personálneho, majetkového či iného) osoby rozhodcu a zriaďovateľa stáleho rozhodcovského súdu. Uvedené čiastočne pretrváva aj do súčasnosti.
Aj zákonodarca, resp. minister a úradníci na Ministerstve spravodlivosti SR si uvedomujú existujúce aplikačné problémy s nestrannosťou a nezávislosťou rozhodcov. Už návrh pripravovanej novely ZoRK z roku 2019 (ďalej len „Návrh novely“)[17] sa preto parciálne týkal aj otázok nestrannosti a nezávislosti rozhodcov a snažil sa ňou dosiahnuť zvýšenie dôvery v rozhodcovské konanie. V predkladacej správe k Návrhu novely sa uvádzalo: „Súčasná právna úprava vyvoláva v praxi viaceré problémy týkajúce sa najmä nedôvery v rozhodcovské súdy. Mnohé podnikateľské subjekty sa obávajú pristúpiť k riešeniu sporov pred rozhodcovskými súdmi, pretože im nedôverujú ako inštitúciám, ktoré konajú nezávisle, nezaujato a odborne.“[18] Návrh novely sa do parlamentu nedostal, no poslúžil minimálne na pomenovanie niektorých problémov slovenského rozhodcovského konania.
Pomôcť odhaliť neželané prepojenia by mohlo napríklad zverejňovanie podrobných životopisov rozhodcov na webstránke daného rozhodcovského súdu.
- Spolupracujúci advokáti
Keďže funkciu rozhodcov najčastejšie realizujú advokáti, týka sa aj ďalší okruh práve tohto povolania. Skupinu situácií prípadného konfliktu záujmov predstavujú aj prípady súvisiace s tzv. spolupracujúcimi advokátmi. Inštitút spolupracujúceho advokáta zákon č. 586/2003 Z.z. o advokácii v platnom znení nepozná. Z praktického hľadiska ide o fyzickú osobu – advokáta, ktorý formálne nevykonáva advokáciu spolu s konkrétnou advokátskou kanceláriou (nie je členom toho istého združenia ani nevystupuje v orgánoch obchodnej spoločnosti takejto advokátskej kancelárie). Navonok sa však „prezentuje ako súčasť tímu“ advokátskej kancelárie. Formálne je takýto advokát na účely výkonu advokácie samostatným advokátom alebo štatutárom v inej advokátskej kancelárii, ale na základe osobitnej zmluvy spolupracuje spravidla s väčšou advokátskou kanceláriou, a uvedeným spôsobom sa aj prezentuje. Dokonca, tieto väčšie kancelárie môžu mať pokrytie vo viacerých štátoch (či už v Európe alebo aj celosvetovo).
Môžu nastať situácie, keď advokátska kancelária má konflikt záujmov vo vzťahu k rozhodcom. Čo však so spolupracujúcim advokátom? Je aj on zaujatý? Alebo nie – keďže je samostatný advokát resp. štatutár inej obchodnej spoločnosti na účely výkonu advokácie?
Aj v takomto prípade bude potrebné skúmať špecifiká konkrétnej situácie a okolnosti daného prípadu posudzovať nielen z formálneho, ale predovšetkým z materiálneho hľadiska. Treba skúmať okrem iného aj to, do akej miery s advokátskou kanceláriou advokát spolupracuje, na akých prípadoch / veciach participuje, či poskytuje služby pre klienta v danom štáte alebo či má z konkrétneho klienta aj majetkový prospech. Opäť je v tejto súvislosti dôležité dodržať zásadu transparentnosti a informovať sporové strany o všetkých skutočnostiach, ktoré by potenciálne mohli viesť ku konfliktu záujmov.
- Záver
Napriek tomu, že sporové strany sú významným spôsobom zapojené do výberu rozhodcov, musia byť takto vybraní rozhodcovia nezávislí a nestranní. Postup pri identifikácii vhodného arbitra komplikuje skutočnosť, že väčšina rozhodcov vykonáva aj inú zárobkovú činnosť (najčastejšie výkon advokátskeho povolania), pri ktorej vstupuje do úzkych finančných a personálnych väzieb s inými osobami.
Hoci sa zásada nezávislosti a nestrannosti osoby rozhodujúcej spor aplikuje aj v súdnom konaní, niektoré okolnosti sa pri sudcoch z titulu podmienok výkonu ich povolania nevyskytujú.
Existuje veľké množstvo prípadov, pri ktorých môže dochádzať k spochybneniu nezávislosti, resp. nestrannosti rozhodcu. A dôvodov zakladajúcich konflikt záujmov môže byť v konkrétnom prípade hneď niekoľko. V článku sme sa snažili poukázať na prípady, ktoré sú špecifické pre rozhodcovské konanie, a ktoré je potrebné pri výbere rozhodcu brať do úvahy.
Práve za účelom jednoduchšej identifikácie skutkových okolností, ktoré môžu viesť k spochybneniu nezávislosti a nestrannosti rozhodcov, boli vydané usmernenia Medzinárodnej advokátskej komory o konflikte záujmov v medzinárodnej arbitráži. Nepredstavujú síce záväzný právny predpis, avšak môžu slúžiť ako dobrý argumentačný podklad pri rozhodovaní o námietkach voči rozhodcovi.
RESUMÉ
Článok sa venuje problematike nezávislosti a nestrannosti rozhodcov v rozhodcovskom konaní. Autori sa snažia poukázať na nezáväzné pravidlá (usmerneniami Medzinárodnej advokátskej komory o konflikte záujmov v medzinárodnej arbitráži), ktoré je možné v tomto ohľade použiť ako inšpiráciu.
Zároveň bližšie rozoberajú určité skutkové okolnosti, ktoré môžu viesť k spochybneniu nezávislosti a nestrannosti rozhodcov, a ktoré sú špecifické pre arbitrážne konanie na Slovensku.
[1] Tento článok bol spracovaný v rámci projektu APVV-16-0553 „Premeny a inovácie konceptu kapitálových spoločností v podmienkach globalizácie“, ktorý je podporovaný Agentúrou na podporu výskumu a vývoja.
[2] § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v platnom znení (ďalej len „ZoS“).
[3] § 51 ods. 1 ZoS.
[4] Cieľom tohto článku nie je poukazovať na prípady obchádzania systému náhodného prideľovania vecí (napr. podaním viacerých paralelných žalôb v tej istej veci) ani na nedostatky spojené s malým počtom sudcov, medzi ktorými sú veci náhodne rozdeľované, resp. ovplyvňovaným pomeru, v akom sú veci sudcom prideľované.
[5] V zmysle § 8 ods. 2 ZoRK platí: „(a) pri rozhodcovskom konaní s tromi rozhodcami každá zmluvná strana ustanoví jedného rozhodcu a takto ustanovení rozhodcovia následne ustanovia tretieho predsedajúceho rozhodcu; ak zmluvná strana neustanoví rozhodcu do 15 dní od požiadania druhej zmluvnej strany alebo ak dvaja ustanovení rozhodcovia neustanovia tretieho predsedajúceho rozhodcu do 30 dní od ich ustanovenia, rozhodcu na žiadosť zmluvnej strany ustanoví vybraná osoba alebo súd, (b) pri rozhodcovskom konaní s viac ako tromi rozhodcami sa postupuje primerane podľa písmena a), (c) pri rozhodcovskom konaní s jedným rozhodcom tohto rozhodcu na žiadosť zmluvnej strany ustanoví vybraná osoba alebo súd.“
[6] § 6a ZoRK.
[7] LEW, J. D. M. – MISTELIS, L. A. – KRÖLL, S. M.: Comparative International Commercial Arbitration. The Hague : Kluwer Law International, 2003, s. 257.
[8] Tamtiež, s. 260.
[9] LACKO, P. – HRUŠOVSKÝ, M.: Zákon o rozhodcovskom konaní. Praktický komentár. Bratislava : Wolters Kluwer SR s.r.o. 2020, s. 49.
[10] GYÁRFÁŠ, J. – ŠTEVČEK, M. a kol.: Zákon o rozhodcovskom konaní. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 192.
[11] BORN, G. B.: International Arbitration: Law and Practice. Zuidpoolsingel: Kluwer Law International, 2012, s. 130.
[12] LACKO, P. – HRUŠOVSKÝ, M.: Zákon o rozhodcovskom konaní. Praktický komentár. Bratislava : Wolters Kluwer SR s.r.o. 2020, s. 50.
[13] Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.03.2017, sp. zn. II. ÚS 205/2017.
[14] BLACKABY, N. – PARTASIDES, C. – REDFERN, A. – HUNTER, M.: Redfern and Hunter on International Arbitration. Student Version. Sixth Edition. Oxford: Oxford University Press, 2015, s. 257.
[15] LACKO, P. – HRUŠOVSKÝ, M.: Zákon o rozhodcovskom konaní. Praktický komentár. Bratislava : Wolters Kluwer SR s.r.o. 2020, s. 50.
[16] Usmernenia IBA, časť II, bod 3.1.3.
[17] LP/2019/617 Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.
[18] https://www.slov-lex.sk/legislativne-procesy/-/SK/dokumenty/LP-2019-617