Mgr. Agáta Bajčíková je absolventkou Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Už počas štúdia získavala prax v advokácii, pričom v súčasnosti pôsobí ako interná doktorandka na Katedre trestného práva, kriminológie a kriminalistiky PraF UK a zároveň na Ministerstve spravodlivosti SR ako kriminológ. Vo svojej vedeckej a odbornej činnosti sa špecializuje na dokazovanie v trestnom konaní a restoratívnu justíciu v prípadoch závažnej trestnej činnosti. Publikovala viacero vedeckých článkov a aktívne participuje na vedeckých konferenciách.
Doc. JUDr. Ondrej Laciak, PhD. pôsobil v rokoch 2017 až 2025 ako podpredseda Slovenskej advokátskej komory, v súčasnosti je členom Revíznej komisie. Zároveň je partnerom advokátskej kancelárie Laciak & Co. so zameraním na trestné právo, ústavné, európske a medzinárodné právo. Pôsobí aj na Katedre trestného práva, kriminológie a kriminalistiky Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 2019 do 2025 bol predsedom Výboru pre trestné právo Rady európskych advokátskych komôr (CCBE). Je taktiež člen orgánu predsedníctva Európskej komory obhajcov (European Criminal Bar Association – ECBA), člen expertného výboru pri Fair Trials International a ad hoc sudcom Európskeho súdu pre ľudské práva.
Obhajobné vyšetrovanie predstavuje významný nástroj na posilnenie práva na obhajobu a vyváženie postavenia procesných strán v trestnom konaní. Príspevok prináša podrobnú analýzu talianskej právnej úpravy obhajobného vyšetrovania a jej praktického uplatnenia, pričom poukazuje na legislatívne a aplikačné medzery slovenskej právnej úpravy a načrtáva perspektívy ich prekonania prostredníctvom inšpirácie talianskym modelom.
Úvod[1]
V americkom právnom prostredí koluje príbeh, ktorý výstižne ilustruje podstatu obhajobného vyšetrovania. Pred súdom stojí sedemdesiatročný bezdomovec, recidivista. Sudca, ktorý ho už niekoľkokrát odsúdil na nepodmienečný trest odňatia slobody hovorí: „Ako vieš Sam, ak si nemôžeš dovoliť dobrého obhajcu, môžem ti jedného bezplatne prideliť.“ Sam odpovie „Ďakujem, ale ak je to jedno, radšej by som tentokrát mal jedného alebo dvoch dobrých svedkov obhajoby.“[2]
Právo na spravodlivý súdny proces predstavuje komplexný súbor ústavnoprávnych záruk zákonného vedenia trestného konania. Orgány činné v trestnom konaní musia rešpektovať široké penzum práv spojených s vedením trestného stíhania, resp. vznesenia obvinenia určitej osobe. Práva podozrivého a obvineného tradične označujeme v súhrne ako právo na obhajobu, ktorého imanentnou súčasťou je zásada prezumpcie neviny, zásada in dubio pro reo ako i zákaz sebaobviňovania.[3]
V tejto súvislosti je nevyhnutné zdôrazniť význam účinnej a efektívnej obhajoby, ktorá sa odzrkadľuje najmä v tom, že obvinený má možnosť aktívne prispieť k výsledku trestného konania, najmä vyhľadávaním a obstarávaním dôkazov. Absencia prístupu k aktívnemu obhajobnému vyšetrovaniu, ktoré sa dá formulovať aj ako vyhľadávanie dôkazov obhajobou, by vyžadovala absolútnu objektivitu a absolútnu nestrannosť orgánov činných v trestnom konaní. Uvedené však v praxi predstavuje celkom nerealistickú predstavu. Súčasne by uvedený prístup nespĺňal požiadavky kladené na demokratické štáty.[4] Trestný poriadok prikazuje orgánom činným v trestnom konaní zisťovať skutkový stav bez dôvodných pochybností, pričom vyhľadávacia zásada spolu s prezumpciou neviny predpokladajú, že orgány činné v trestnom konaní obstarávajú dôkazy, ktoré slúžia primárne k odhaleniu pravého páchateľa, a preto majú povinnosť obstarávať aj dôkazy, ktoré svedčia v prospech obvineného. Objektivita a nulová mentálna nezaujatosť sa však každou ďalšou fázou trestného konania, ktoré vyústi do podania obžaloby, úmerne znižuje. Je to pochopiteľné, pretože uznesenie o vznesení obvinenia je obsahovo neporovnateľne užšie ako obžaloba, ktorou sa nielen končí prípravné konanie, ale z prokurátora ako pána sporu sa stáva strana v konaní pred súdom. Predpokladá sa, že prokurátor v takom štádiu trestného konania disponuje dostatočným množstvom dôkazov usvedčujúcich obvineného, a preto uvedená skutočnosť môže logicky znamenať jeho tendenciu predkladať dôkazy najmä v jeho neprospech.
Vyhľadávanie a obstarávanie dôkazov obvineným ako i obhajcom má svoje základné zákonné ukotvenie v ustanoveniach Trestného poriadku[5] a Advokátskeho poriadku.[6] Ide o právo obvineného po vznesení obvinenia podávať návrhy na vykonanie dôkazov a súčasne právo tieto dôkazy obstarávať, čo predstavuje možnosť účinnej obhajoby a súčasnú aktívnu participáciu na objasnení trestného činu a odhalení páchateľa. Kvalitná a aktívna obhajobná stratégia spočívajúca v obstarávaní dôkazov v prípravnom konaní tvorí základ pre realizáciu kontradiktórnosti na hlavnom pojednávaní.
Realizácia aktívneho obhajobného vyšetrovania sa na strane obvineného ako i na strane obhajcu v praxi stretáva so širokým diapazónom problematických aspektov, ktoré jej efektívnosť a účinnosť do veľkej miery znižujú. Obhajoba nedisponuje rovnakou možnosťou zaobstarávať a vykonávať dôkazy ako majú orgány činné v trestnom konaní, a to z dôvodu absencie právnej úpravy obhajobného vyšetrovania v Trestnom poriadku.
V prípade realizácie obhajobného vyšetrovania zo strany obvineného môže dôjsť k presvedčenou orgánov činných v trestnom konaní o naplnení dôvodu kolúznej väzby v súvislosti so snahou o kontaktovanie potenciálnych svedkov[7] a v prípade obhajcu je situácia takisto pomerne zložitá. Obhajca je povinný konať v záujme svojho klienta, a preto nemôže obstarať dôkaz, ktorý by bol v jeho neprospech. Musí preto ten-ktorý dôkaz náležite overiť, aby nezabezpečil obstaranie dôkazu v neprospech obvineného. V rámci uvedeného procesu je na mieste aj úvaha, že obhajca môže potenciálneho svedka ovplyvniť, čo môže mať za následok spochybnenie alebo dokonca nepoužiteľnosť dôkazu. V niektorých prípadoch môže obhajcovi hroziť dokonca trestné stíhanie pre trestný čin krivej výpovede formou návodu.[8] Týmto situáciám by sa dalo predísť napríklad účasťou orgánov činných v trestnom konaní na úkonoch realizovaných obhajobou, avšak orgány činné v trestnom konaní takúto povinnosť zúčastniť sa predmetných úkonov, ak to nepovažujú za potrebné, v súčasnosti nemajú.[9] Trestný poriadok v ust. § 2 ods. 12 ustanovuje, že orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom, podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Je teda možné konštatovať možnosť obhajoby realizovať dokazovanie v rozsahu, ktorý považuje za dostatočný tak, aby to napĺňalo zmysel kontradiktórneho konania? Je potrebné si preto nastoliť otázku, kde začínajú a kde končia hranice obhajobného vyšetrovania a či ich je možné za účelom posilnenia obhajobných práv posúvať.
Právna úprava de lege lata a rozhodovacia činnosť súdov
Ako bolo vyššie uvedené, Trestný poriadok v súčasnosti priznáva stranám trestného konania právo obstarávať dôkazy. Avšak absencia legislatívnych pravidiel a procesných mechanizmov obhajobného vyšetrovania môže viesť k situáciám, kde sú dôkazy získané obhajobou vyhodnotené ako nezákonné a sú vylúčené z dokazovania ako neprípustné. Tento deficit oslabuje efektívnosť obhajoby, narúša kontradiktórnosť procesu a negatívne ovplyvňuje rovnosť strán v trestnom konaní, čo je kľúčový princíp spravodlivého súdneho procesu. Typickým príkladom negatívnych dôsledkov absencie obhajobného vyšetrovania je prípad Vasaráb a Paulus v. Slovenská republika,[10] v rámci ktorého Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) z dôvodu, že vina sťažovateľov bola založená výlučne na základe dôkazov predložených zo strany orgánov činných v trestnom konaní, pričom neexistoval žiadny náznak, že by akékoľvek dôkazy navrhované obžalobou neboli prijaté a preskúmané. Inými slovami, všetky dôkazy predložené obžalobou preskúmané boli. Naopak, žiaden z návrhov na vykonanie dôkazov zo strany obhajoby nebol vykonaný, hoci počas celého konania v každej fáze neustále o ich vykonanie žiadali. Obhajoba navrhla devätnásť bodov, v ktorých by mali byť dôkazy vykonané.[11]
Trestný poriadok zakotvuje ako jeden zo základných princípov trestného konania povinnosť orgánov činných v trestnom konaní zisťovať a preverovať rovnako dôkladne okolnosti, ktoré svedčia proti obvineným, ako aj okolnosti, ktoré sú v ich prospech. V predmetnom prípade však neboli zrejmé žiadne skutočnosti, ktoré by preukazovali dodržanie uvedeného princípu. Naopak, príslušné orgány vyšetrovali výlučne jednu verziu skutkového stavu a aktívne odmietli preskúmať alternatívnu verziu predloženú sťažovateľmi. Konajúce súdy zhodne s orgánmi činnými v trestnom konaní sa vyjadrili v tom zmysle, že dôkazy navrhované sťažovateľmi by nemali žiadny vplyv na skutkové závery, ktoré boli stanovené na základe už existujúcich dôkazov, pričom argumentovali absenciou iných skutočností, ktoré by mohli spochybniť tieto závery, okrem samotných tvrdení sťažovateľov. ESĽP uviedol, že uvedené hodnotenie malo všeobecný charakter a nebolo podporené žiadnym konkrétnym odôvodnením vychádzajúcim zo špecifických okolností prípadu. Aj keď niektorí zo svedkov navrhnutých sťažovateľmi boli vypočutí ešte pred podaním obžaloby voči nim, žiaden z príslušných orgánov, ktorí rozhodovali o žiadostiach na doplnenie či preskúmanie ďalších dôkazov, podrobne neuviedol, z akých konkrétnych dôvodov by výpovede týchto svedkov mali byť bezvýznamné, prípadne neschopné vyvrátiť už uskutočnené skutkové zistenia. V tomto kontexte pôsobí paradoxne, že sa bez konkrétneho posúdenia navrhnutých dôkazov konštatovalo, že neexistujú žiadne iné skutočnosti okrem samotných tvrdení sťažovateľov, ktoré by mohli spochybniť už stanovené skutkové okolnosti. Jednak orgány činné v trestnom konaní v prípravnom konaní a jednak Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd SR ako súd odvolací sa obmedzili prevažne na všeobecný odkaz na príslušné procesné ustanovenia, ktoré umožňujú odmietnuť návrhy na vykonanie dôkazov v prípade, že sú považované za nadbytočné, bezvýznamné alebo zbytočné.
Na vyššie špecifikované rozhodnutie ESĽP vo veci Vasaráb a Paulus v. Slovenská republika reflektoval vo svojej rozhodovacej činnosti aj Ústavný súd SR v náleze I. ÚS 72/2023 v odôvodnení ktorého uviedol, že bez zrozumiteľného, logického a dostatočne vyčerpávajúceho odôvodnenia zo strany súdu nemožno za súladný s princípmi spravodlivého procesu považovať postup, v rámci ktorého súdy vykonajú len dôkazy navrhnuté obžalobou, zatiaľ čo dôkazné návrhy obhajoby odmietnu s odôvodnením, že existuje dostatočný dôkazný základ na vyvodenie záveru o vine obžalovaného. Spravodlivé konanie si vyžaduje vyvážené a nestranné posúdenie všetkých relevantných verzií skutkového stavu, vrátane tej, ktorú v súvislosti s rozhodujúcimi okolnosťami prípadu predkladá obhajoba. Zároveň však treba zdôrazniť, že tento princíp nemožno aplikovať absolútne. Nemožno vylúčiť situáciu, v ktorej bude dôkazná situácia natoľko presvedčivá, že súd môže návrhy obhajoby na vykonanie ďalších dôkazov považovať za nadbytočné. V takom prípade je však nevyhnutné, aby takýto záver vychádzal z jasne formulovaného, konkrétneho a vecne podloženého súdneho odôvodnenia, ktoré zodpovedajúcim spôsobom vysvetlí, prečo boli dôkazné návrhy odmietnuté, a zároveň nevyvoláva pochybnosti o spravodlivosti samotného konania.[12] Máme za to, že práve špecifikovaný prípad zreteľne odzrkadľuje úskalia obhajoby za absencie právnej úpravy procesného postupu obhajobného vyšetrovania a nerovnosť strán v konaní pred súdom.
V tejto súvislosti sa žiada zdôrazniť, že právna úprava obhajobného vyšetrovania nie je ojedinelá a nenachádzame ju len v podmienkach USA alebo Veľkej Británie, ale existuje aj v podmienkach kontinentálneho právneho systému, napríklad v Taliansku. V nasledujúcej časti zosumarizujeme a porovnáme predmetné právne úpravy a procesné postupy obhajobného vyšetrovania v jednotlivých právnych poriadkoch.
Codice di Procedura Penale: Investigazioni Difensive
Taliansky právny poriadok explicitne upravuje obhajobné vyšetrovanie, vrátane procesných postupov obhajcov pri zaobstarávaní a vykonávaní dôkazov. Právnu úpravu obhajobného vyšetrovania nachádzame v § 391-bis až po § 391-decies Trestného poriadku.[13] Ustanovenia článkov 391-bis a nasl. Trestného poriadku predstavujú realizáciu zásad vyplývajúcich z článku 111 ods. 2 a 3 talianskej Ústavy, ktoré stanovujú, že trestné konanie sa má viesť za rovnakých podmienok medzi stranami a obvinený má mať k dispozícii nástroje umožňujúce účinné uplatnenie svojej obhajoby –na úrovni, ktorá neruší asymetriu právomocí medzi obžalobou a obhajobou.[14] Dôkazy získané obhajcom podľa čl. 391-bis sú použiteľné a majú rovnakú dôkaznú silu ako dôkazy prokurátora. Sudca, ktorému boli predložené podľa čl. 391-octies, ich nemôže len mechanicky prijať, ale musí ich vyhodnotiť spolu s ostatnými dôkazmi a ak ich odmietne, musí svoje rozhodnutie náležite odôvodniť.[15]
Obhajobné vyšetrovanie označuje všetky vyšetrovacie úkony vykonávané advokátom s cieľom vyhľadávať a získavať dôkazy v prospech svojho klienta, a to spôsobom a na účely stanovené Trestným poriadkom. S účinnosťou nového Trestného poriadku v Taliansku od roku 1989 došlo k zásadnej zmene charakteru trestného procesu – predchádzajúci inkvizičný systém bol nahradený prevažne kontradiktórnym systémom. V rámci nového modelu vystupuje obhajca a prokurátor ako strany pred súdom, pričom obhajca má právo vykonávať vlastné vyšetrovanie s cieľom získavať dôkazy v prospech obvineného. V zmysle článku 222 talianskeho Trestného poriadku je možné, aby obhajcu pri obhajobnom vyšetrovaní podporoval aj súkromný detektív.[16]
Úkony obhajcu v rámci obhajobného vyšetrovania spočívajú v oprávnení vyhľadávať dôkazné prostriedky a zdroje dôkazov. Zákonodarca explicitne obmedzil rozsah vyšetrovacích úkonov zo strany obhajcu na (1) získavanie informácií – neformálnym rozhovorom alebo formálne zadokumentovaným vyhlásením, (2) právo žiadať informácie od verejnej správy a (3) vstup na miesta. Nie je teda možné napríklad vykonávať neodkladné a neopakovateľné vyšetrovacie úkony, na ktoré musí obhajca podať návrh prokurátorovi.[17]
Článok 391-bis ods. 1 Trestného poriadku upravuje tzv. „Nezdokumentovaný rozhovor“, ktorého podstatou je zhromažďovanie informácií od osoby, ktorá disponuje informáciami o skutkových okolnostiach neformálnym spôsobom, ktorými advokát zisťuje rozsah vedomostí danej osoby, ktoré by mohli byť pre obhajobu užitočné.
Po realizácií neformálneho rozhovoru nasleduje spravidla postup upravený v 391-bis ods. 2 Trestného poriadku, a teda obhajca môže požiadať osobu, s ktorou viedla neformálny rozhovor o tzv. „písomné vyhlásenie“, ktoré sa zadokumentuje formou zápisnice spôsobom upraveným v článku 391-ter Trestného poriadku. Zápisnica musí obsahovať dátum prijatia vyhlásenia, identifikačné údaje vyhlasovateľa, potvrdenie o poskytnutí poučenia podľa článku 391-bis ods. 3 Trestného poriadku a opis skutkov, ktorých sa vyhlásenie týka. Obhajca musí tieto osoby vždy poučiť o svojom postavení a o účele rozhovoru; o tom, či má ísť len o rozhovor, alebo o prijatie vyhlásenia či získanie informácií, pričom v takom prípade sú povinní uviesť spôsob a formu dokumentácie; o povinnosti uviesť, či sú vyšetrované alebo obvinené v tom istom konaní, v súvisiacej veci alebo v konaní o súvisiacej trestnej činnosti; o práve odmietnuť odpovedať alebo neposkytnúť vyhlásenie; o zákaze prezradiť otázky, ktoré im prípadne položila polícia alebo prokurátor a odpovede, ktoré na ne poskytli a v neposlednom rade o trestnoprávnych dôsledkoch vyplývajúcich z nepravdivého vyhlásenia. Zápisnica vyhotovená obhajcom má rovnakú právnu silu ako zápisnica vyhotovená prokurátorom, a preto obhajca disponuje rovnakými právami a povinnosťami pri dokumentácii dôkazov.[18]
Je dôležité vnímať aj jednotlivé osobitosti, napríklad v prípade, ak sa má vypočuť osoba, ktorá je podozrivá, obvinená alebo obžalovaná v rovnakom či súvisiacom konaní, musí byť aspoň 24 hodín vopred upovedomený jej obhajca, ktorého prítomnosť je nevyhnutná, inak sú jej vyhlásenia procesne nepoužiteľné. Ak uvedená osoba obhajcu nemá, na návrh obhajcu vykonávajúceho vyšetrovanie súd ustanoví obhajcu ex offo podľa článku 97 Trestného poriadku.
Veľmi zaujímavý prístup môžeme pozorovať aj v tom, že ak osoba, ktorú má vypočuť obhajca, odmietne vypovedať, prokurátor na žiadosť obhajcu podľa článku 391-bis ods. 10 Trestného poriadku nariadi jej výsluch, ktorý sa uskutoční do siedmich dní od podania žiadosti. V takých prípadoch sa výsluch koná za prítomnosti obhajcu, ktorý ako prvý kladie otázky, avšak toto ustanovenie sa v súvislosti s vyššie špecifikovanými okolnosťami nevzťahuje na osoby podozrivé alebo obžalované v tom istom konaní.
V rámci obhajobného vyšetrovania môže obhajca požiadať príslušný orgán verejnej moci o vydanie dokumentov, ktoré má vo svojej držbe a vyhotoviť si ich kópie na vlastné náklady. V prípade zamietnutia žiadosti verejnou správou sa postupuje podľa článkov 367 a 368 Trestného poriadku, ktorá v zmysle článku 368 Trestného poriadku postúpi žiadosť obhajcu spolu so svojím stanoviskom sudcovi pre prípravné konanie.
Taliansky model obhajobného vyšetrovania však pri vypočúvaní svedkov nekončí a svoje uplatnenie nachádza aj v tzv. „preventívnom obhajobnom vyšetrovaní“. Obhajobné vyšetrovanie môže advokát vykonávať na základe písomného poverenia v ktoromkoľvek štádiu a v akejkoľvek fáze trestného konania, a preto je v zmysle článku 391-nonies Trestného poriadku možné uskutočňovať obhajobné vyšetrovanie aj preventívne – teda ešte pred formálnym začatím trestného konania.
Ďalším z významných práv obhajoby je výslovné zakotvenie možnosti realizácie vstupu obhajcu na súkromné a verejnosti neprístupné miesta. Články 391-sexies a 391-septies Trestného poriadku výslovne upravujú právo obhajoby na prístup na miesta, ktoré sú súkromné alebo verejnosti neprístupné, ako aj formy dokumentácie vykonávaných úkonov a osobitné postupy, ktoré musí obhajca pri vstupe dodržať.
Článok 391-sexies upravuje vstup do verejných priestorov, a teda v prípade, ak obhajca vykonáva vstup na účel prehliadky miesta alebo vecí alebo a účelom ich opisu či vykonania technických, grafických, či fotografických záznamov, môže vyhotoviť zápisnicu, v ktorej sa uvedie dátum a miesto vstupu, osobné údaje všetkých prítomných osôb, opis stavu miesta a vecí, označenie vykonaných záznamov, ktoré tvoria neoddeliteľnú časť zápisnice.
Článok 391-septies naopak upravuje vstup obhajcu do neverejných, súkromných priestorov. Ak je to na účely realizácie obhajobného vyšetrovania nevyhnutné a vlastník s jeho vstupom nesúhlasí, je obhajca povinný požiadať o povolenie vstupu súd, ktorý následne rozhoduje odôvodneným uznesením.
Komparácia talianskeho a amerického modelu obhajobného vyšetrovania
Ešte predtým, než začneme s komparáciou vyššie špecifikovaných modelov je nevyhnutné zdôrazniť, že taliansky model obhajobného vyšetrovania má na rozdiel od amerického k podmienkam slovenského právneho systému bližšie. Je pravdou, že taliansky právny poriadok priznáva obhajcovi omnoho širšie penzum oprávnení v oblasti realizácie práva na obhajobu pre svojho klienta v porovnaní so slovenskou právnou úpravou, ale súčasne stanovuje určité medze a kritériá, ktoré obhajca musí rešpektovať smerom k orgánom činným v trestnom konaní, a ktoré, naopak, americký model nevyžaduje. Formálnosť a explicitnosť procesného postupu zakotvená v ustanoveniach talianskeho Trestného poriadku je príznačná pre naše pomery.
V nadväznosti na vyššie uvedené je v tejto súvislosti nevyhnutné uviesť, že americký model trestného konania na rozdiel od talianskeho, či slovenského modelu neovláda vyhľadávaciu zásadu, a teda orgány činné v trestnom konaní nemajú povinnosť vyhľadávať dôkazy v prospech obvineného.[19] Uvedené má za následok, že obhajca nesie bremeno vyhľadávania, zabezpečovania a vykonávania dôkazov pre svojho klienta, a preto je odôvodnené predpokladať, že limitácie stanovené v talianskom obhajobnom vyšetrovaní neplatia v tom americkom. Medzi kľúčové aspekty obhajobného vyšetrovania v americkom prostredí zaraďujeme (1) vyhľadávanie a vypočúvanie svedkov obhajoby, (2) vyhľadávanie a vypočúvanie svedkov obžaloby, (3) prehliadka miesta činu a iných relevantných miest, (4) zhromažďovanie dôkazov.[20] Americkí obhajcovia často využívajú služby súkromných detektívov, čo umožňuje efektívnejšie získavanie dôkazov za nižšie náklady. Dôležitým aspektom je tiež flexibilita vo vyšetrovacej stratégii obhajoby, ktorá sa prispôsobuje dynamicky meniacim sa okolnostiam prípadu a dostupným dôkazom.[21]
V porovnaní s americkým modelom vykazuje talianska právna úprava viaceré významné rozdiely. Zatiaľ čo americký systém je charakteristický vysokou mierou neformálnosti, flexibility a autonómie obhajcov pri vedení vyšetrovania, taliansky model predstavuje striktne regulovaný proces s dôrazom na formálne požiadavky a zákonom stanovené postupy. Americký obhajca má napríklad možnosť bez obmedzenia viesť neformálne rozhovory s potenciálnymi svedkami, pričom tieto rozhovory nemusia byť písomne dokumentované, aby boli chránené pred prokuratúrou. V Taliansku je takisto možné realizovať neformálne rozhovory, avšak platia tu určité limitácie, ktoré je nevyhnutné pre zachovanie procesnej čistoty získaných informácií rešpektovať.
Ako bolo uvedené vyššie v súvislosti s vykonávaním výsluchu svedka obhajcom, taliansky Trestný poriadok výslovne zakazuje vypočúvanej osobe prezradiť obhajcovi otázky, ktoré mu prípadne položil policajt alebo prokurátor a odpovede, ktoré na ne poskytol. V prípade nedodržania uvedeného pravidla je takto získaný dôkaz považovaný za nezákonný. Naopak, v americkom modeli sa základná technika výsluchu obhajcom vyznačuje tým, že obhajca by sa mal každého svedka vždy spýtať, či o prípade s niekým hovoril, s kým a čo presne vypovedal, pričom osobitná pozornosť je venovaná tomu, aby svedok podrobne opísal, čo uviedol pri výsluchu orgánom činným v trestnom konaní, čo mu orgány činné v trestnom konaní povedali, vrátane otázok, ktoré mu kládli.[22]
Americký systém vyniká svojou flexibilitou a schopnosťou rýchlej reakcie, zatiaľ čo taliansky systém poskytuje vyššiu mieru procesnej istoty a explicitnú právnu rovnosť medzi stranami. Pre slovenské právne prostredie by inšpiráciu mohla predstavovať kombinácia týchto prístupov, pričom by sa zachovala formálna rovnosť dôkazov s dostatočnou mierou flexibility pre obhajcu pri ich získavaní.
Záver
Slovenský právny poriadok v súčasnosti neposkytuje explicitnú legislatívnu úpravu obhajobného vyšetrovania v takej podobe, ako ju poznajú taliansky alebo americký trestný poriadok. Podľa slovenského Trestného poriadku v § 2 ods. 10 majú strany právo obstarávať dôkazy, avšak súčasná prax ukazuje, že úloha obhajcu je prevažne pasívna, a to najmä z dôvodu absencie riadneho procesného postupu pre zaobstarávanie a vykonávanie dôkazov obhajobou. Porovnávajúc americký a taliansky model, americký poskytuje obhajobe pomerne výraznú flexibilitu, umožňuje využívať súkromných detektívov bez potreby súdnych povolení a kladie dôraz na efektivitu a rýchlu reakciu. Naproti tomu taliansky model, zakotvený v čl. 391-bis a nasl. talianskeho Trestného poriadku vytvára explicitný legislatívny rámec spolu s riadne legislatívne ukotvenými limitáciami, ktorých nedodržanie má za následok nezákonnosť získaných dôkazov. Ako bolo vyššie uvedené, uvedené prístupy majú svoje logické odôvodnenie vychádzajúc najmä z absencie vyhľadávacej zásady v americkom systéme a s tým spojeným dôkazným bremenom oboch strán v trestnom konaní.
Pre slovenský právny poriadok by bol optimálny hybridný model, ktorý kombinuje pozitíva oboch uvedených systémov. Z amerického systému by bolo vhodné prevziať flexibilitu pri získavaní dôkazov s cieľom zabezpečiť čo najefektívnejšie získavanie dôkazov. Avšak, v tejto súvislosti je nevyhnutné zohľadniť existenciu vyhľadávacej zásady a z nej vyplývajúce procesnoprávne konzekvencie smerom k aktivite procesných strán v konaní pred súdom. Z uvedeného dôvodu je potrebné počítať s určitými limitáciami vyplývajúcimi z talianskeho modelu. V podmienkach Slovenskej republiky je vhodné zaviesť explicitnú legislatívnu úpravu, ktorá jasne stanovuje procesné pravidlá postupu získavania dôkazov predložených obhajobou, čím by sa posilnila rovnosť strán v konaní pred súdom. Obhajobné vyšetrovanie má potenciál vytvoriť kvalitnú kontradiktórnosť a výrazné posilnenie práva na obhajobu.
Pre implementáciu takéhoto systému v podmienkach Slovenskej republiky by bolo potrebné novelizovať Trestný poriadok v nasledovných bodoch: zavedenie ustanovení, ktoré umožnia advokátom formálne vykonávať výsluchy svedkov, ustanovenie pravidiel dokumentovania a archivácie dôkazov získaných obhajobou a jednoznačné určenie podmienok, za akých tieto dôkazy môžu byť použité v trestnom konaní, či v štádiu prípravného konania alebo konania pred súdom. Zároveň by bolo potrebné legislatívne umožniť využitie súkromných detektívov s definovanými kompetenciami a povinnosťami voči obhajcom.
Zavedenie právnej úpravy obhajobného vyšetrovania jednak vo vnútroštátnom právnom poriadku, ale aj v práve Európskej únie (napríklad novelizáciou niektorej zo smerníc upravujúcich procesné práva v trestnom konaní) by nepredstavovalo len odstránenie legislatívnych a aplikačných medzier v súčasnom právnom poriadku, ale zároveň by významne prispelo k posilneniu základného práva na spravodlivý proces. Modernizácia trestného konania v tomto smere by viedla k efektívnejšiemu realizácie práva na obhajobu, zvýšeniu kvality dokazovania a celkovej vyváženosti medzi právami obvineného a právomocami predstaviteľov štátu v trestnom konaní. Ide o krok smerom k formovaniu systému, ktorý zodpovedá požiadavkám súčasnej demokratickej spoločnosti a plne rešpektuje princípy právneho štátu, vrátane rovnosti strán a efektívnej ochrany práv obvinených a v širšom slova zmysle plnohodnotnú realizáciu práva na spravodlivý proces.
RESUMÉ
Obhajobné vyšetrovanie v Taliansku a perspektívy jeho implementácie v slovenskom právnom poriadku
Príspevok sa zaoberá analýzou právnej úpravy a praktického fungovania obhajobného vyšetrovania v Taliansku a jeho potenciálnym prínosom pre aplikačnú prax v Slovenskej republike. Autori poskytujú ucelený prehľad kľúčových ustanovení talianskeho Trestného poriadku upravujúcich aktívnu účasť obhajoby na obstarávaní a vykonávaní dôkazov, pričom ich konfrontujú s aktuálnymi legislatívnymi a aplikačnými nedostatkami v slovenskej právnej úprave. Cieľom článku je prispieť k odbornej diskusii a inšpirovať k legislatívnym zmenám smerujúcim k zvýšeniu efektívnosti a spravodlivosti slovenského trestného konania.
SUMMARY
Defense Investigation in Italy and the perspectives of its implementation in the Slovak legal system
This paper analyzes the legal framework and practical operation of defense investigation in Italy and their potential contribution to the Slovak criminal justice system. The authors offer a comprehensive overview of key provisions of the Italian Code of Criminal Procedure regulating the active participation of the defense in the collection and conduct of an evidence, while confronting these mechanisms with the current legislative and practical deficiencies within Slovak law. The aim of the paper is to contribute to professional discourse and to inspire a legislative changes aimed to enhancing the efficiency and fairness of criminal proceedings in Slovakia.
ZUSAMMENFASSUNG
Verteidigungsuntersuchung in Italien und Aussichten deren Implementierung in die slowakischen Rechtsordnung
Der Beitrag befasst sich mit der Analyse der Rechtsregelung und des praktischen Vorganges bei der Verteidigungsuntersuchung in Italien und mit potentiellem Beitrag für die Anwendungspraxis in der Slowakischen Republik. Die Autoren bieten eine vollständige Übersicht von Schlüsselbestimmungen der italienischen Strafprozessordnung, durch die die aktive Beteiligung der Verteidigung an der Beweisbeschaffung und Beweisaufnehme geregelt wird, wobei diese mit den aktuellen legislativen und Anwendungsmängeln der slowakischen Rechtsregelung konfrontiert werden. Das Ziel des Artikels ist, zur Disputation im Fach beizutragen und zu den legislativen, an die Erhöhung der Effektivität und der Gerechtigkeit des slowakischen Strafverfahrens gerichteten Änderungen, zu inspirieren.
[1] Článok je súčasťou projektu VEGA 1/0722/24 „Princípy právneho štátu v trestnom práve.“
[2] Hertz, R. – Guggenheim, M. – Amsterdam, A.: Trial Manual fo Defence Attorneys in Juvenile Delinquency Cases. New York University School of Law. 2024. s. 205.
[3] Čentéš, J. a kol.: Trestné právo procesné. Všeobecná časť. Šamorín: Heuréka. 2016. s. 139 – 140
[4] Cape, E. – Namoradze, Z.: Effective Criminal Defence in Eastern Europe. Moldova – Soros Foundation. 2012. s. 9
[5] Trestný poriadok ust. § 2 ods. 10, 18; § 44 ods. 6; § 119 ods. 4
[6] Advokátsky poriadok ust. § 7; § 8
[7] Laciak, O.: Vplyv realizácie práva na obhajobu na dokazovanie v trestnom konaní. In: Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie Bratislavské právnické fórum 2019. s. 132 – 133
[8] Čopko, P.: Obstarávanie dôkazov obhajcom v trestnom konaní. In: Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie vydaný pri príležitosti životného jubilea prof. JUDr. Michala Gašpara, CSc.. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. 2008. s. 147
[9] Kolesár, J.: Perspektívy dokazovania v trestnom konaní s dôrazom na znalecké dokazovanie. Prievidza: Citicom. 2010. s. 19
[10] V kontexte obhajobného vyšetrovania a nerovného postavenia obhajoby porovnaj prípad Al Alo v. Slovensko a Khachapuridze a Khachidze v. Gruzínsko
[11] Predmetný návrh zahŕňal dôkazy od piatich svedkov na preukázanie vzťahov medzi sťažovateľmi a inými subjektami, tiež navrhli dôkazy od ďalších siedmich osôb na overenie spoľahlivosti výpovede iného svedka vo vzťahu k motívu sťažovateľov. Vyšetrovateľ však zamietol návrh obhajoby, pretože „nepovažoval vykonanie týchto dôkazov za nevyhnutné“.
[12] Nález Ústavného súdu SR, sp zn. PL ÚS I. ÚS 72/2023 zo dňa 7. 9. 2023
[13] Prezidentský dekrét č. 447 z 22. septembra 1988, ktorým sa schvaľuje taliansky Trestný poriadok.
Dostupné online: https://www.normattiva.it/esporta/attoCompleto?atto.dataPubblicazioneGazzetta=1988-10-24&atto.codiceRedazionale=088G0492. Navštívené dňa 2. 5. 2025.
[14] Treba však pripomenúť, že taliansky Ústavný súd v rozhodnutí č. 184/2009 uviedol, že „zásada rovnosti strán – podľa ustálenej judikatúry tohto súdu – neznamená nevyhnutne identitu procesných právomocí medzi verejným prokurátorom a obžalovaným. Odlišné zaobchádzanie môže byť odôvodnené v rozumnej miere jednak špecifickým inštitucionálnym postavením prokurátora, jednak úlohami, ktoré mu boli zverené, ako aj požiadavkami na efektívnu a riadnu správu spravodlivosti. A to aj v záujme celkového vyrovnávania moci medzi stranami, berúc do úvahy opačné formy nerovnováhy v iných fázach konania, než je tá, do ktorej zasahuje konkrétna normatívna úprava.“
[15] Rozhodnutie Kasačného súdu Corte di Cassazione (Najvyšší súd Talianska) sp. zn. Sez. 2 č. 13552/2002.
[16] Dogma Knowledge Partner: Defence Investigations. Dostupné online: https://www.dogma.it/en/defensive-investigations. Navštívené dňa 29. 3. 2025.
[17] Radi, R.: Investigazioni difensive: modalità e criticità. Dostupné online: https://www.filodiritto.com/investigazioni-difensive-modalita-e-criticita. Navštívené dňa 29. 3. 2025.
[18] Radi, R.: Investigazioni difensive: modalità e criticità. Dostupné online: https://www.filodiritto.com/investigazioni-difensive-modalita-e-criticita. Navštívené dňa 29. 3. 2025.
[19] Laciak, O. – Vasilik, L.: Kontradiktórnosť v trestnom konaní USA ako inšpirácia pre slovenský trestný proces? Dostupné online: https://info.sak.sk/bulletin/kontradiktornost-v-trestnom-konani-usa-ako-inspiracia-pre-slovensky-trestny-proces/. Navštívené dňa: 30. 3. 2025.
[20] Hertz, R. – Guggenheim, M. – Amsterdam, A.: Trial Manual fo Defence Attorneys in Juvenile Delinquency Cases. New York University School of Law. 2024. s. 170
[21] Ibidem, s. 172
[22] Hertz, R. – Guggenheim, M. – Amsterdam, A.: Trial Manual fo Defence Attorneys in Juvenile Delinquency Cases. New York University School of Law. 2024. s. 177.