Advokácia patrí v Európe, vrátane Slovenskej republiky, k najstarším právnickým stavovským povolaniam. Na našom území pritom radmi advokátov prešli u nás tisícky osobností, z ktorých sa viaceré stali významnými básnikmi, politikmi, ministrami či dokonca prezidentmi.
Slovo advokát má, obdobne ako množstvo iných pojmov súvisiacich s právom a pochádzajúcich z čias Antiky, rímsky pôvod. Význam latinského slova advocatus je možné preložiť ako privolaný a pod uvedeným názvom v čase Rímskej ríše poskytoval advocatus právne rady slobodnému obyvateľstvu. Z etymologického hľadiska má označenie advocatus svoj pôvod v slovnom spojení ad vocare – „privolávať“ ( na pomoc ), ktoré samo o sebe naznačuje charakteristiku činnosti s týmto výrazom spojenej.1 Antické obdobie zavádza aj rozlišovanie funkcií advocatus ako osoby, ktorá popri procesnej strane háji jej záujmy v spore a procurator, ktorý namiesto účastníka konania priamo v spore vystupuje a tak zastupuje záujmy tejto osoby ( in absentia ) na základe jej neformálneho jednostranného prejavu. Ďalším zástupcom bol v starom Ríme cognitor, ktorý bol činný po slávnostnom prednesení formuly zastúpeným v prítomnosti protistrany ( datio cognitoris ).2 Z hľadiska postavenia v spoločnosti, ktoré advocatus požíval, bolo podľa Lex Cincia z roku 204 p. n. l. o zákaze darovania nad určitú mieru poskytovanie právnej pomoci onerózne ( bezodplatné ), tento zákon sa však ako lex imperfecta prestal v IV. storočí úplne používať.3
Uhorské kráľovstvo známe tiež ako Krajiny Svätoštefanskej koruny založila staromaďarská dynastia Arpádovcov, ktorí sa pod vedením vládcu Álmoša dostali v IX. storočí do Karpatskej kotliny. S vývojom právneho postavenia advokácie na Slovensku je nerozlučne spätá história právneho zastúpenia resp. právnych zástupcov vo všeobecnosti. Celá stredoveká úprava postavenia právnych zástupcov v Uhorsku nebola komplexná, ale vyznačovala sa fragmentárnosťou a torzovitosťou, pretože o právnom zastúpení máme k dispozícii iba zväčša marginálne časti právnych predpisov upravujúcich súdny proces. V rámci uhorského procesného práva bola už od XIII. storočia za vlády posledných Arpádovcov známa funkcia s názvom procurator ( prokátor ), ktorý zastupoval v sporových veciach procesné strany patriace najmä k vyššej ( barones regni t. j. magnáti ) a nižšej ( nobiles čiže zemania ) šľachte ako aj k duchovenstvu ( predovšetkým cirkevní preláti ).4 Strany súdneho procesu zastupoval procurator v sporoch, kde tieto v konaní nemuseli byť prítomné, išlo najmä o kauzy súkromného práva. Známe boli v stredovekom Uhorsku aj funkcie prolocutor a conlocutor, ktoré boli so sporovou stranou účastné súdneho procesu, kde konali za zastúpeného. Pre prolocutora ani conlocutora sa nevyžadovala žiadna osobitná kvalifikácia, teda ani právnické vzdelanie ( sic ! ), až za vlády kráľa Leopolda I. z dynastie Habsburgovcov v roku 1695 bola pre nich zavedená obligatórna prísaha pred kráľovskou tabuľou.5 Prolocutor a conlocutor sa zaväzovali čestne vykonávať svoje povinnosti, plnomocenstvo pre nich sa udeľovalo zvyčajne na obdobie 1 roka. Pravotárska príprava bola na našom území vyžadovaná pre činnosť pravotárov spolu s pravotárskou skúškou ako základnými atribútmi kvalifikácie od roku 1769, kedy na návrh kráľovskej kúrie kráľovná Mária II. Terézia tieto inštitúty zaviedla nariadením. Vysokoškolské vzdelanie získané na právnickej fakulte ako podmienka výkonu funkcie uvedených právnych zástupcov spolu s absolvovaním skúšky do právneho poriadku zaviedol až kráľ František I. v roku 1796, resp. po jeho získaní titulu rakúskeho cisára v roku 1804 pre celé Rakúske cisárstvo. V tomto roku bola prijatá aj v ďalšej časti bližšie uvádzaná Inštrukcia pre advokátov ( Instructio pro advocatis ), ktorá určovala podmienky výkonu advokácie.
Zo stredovekých právnych pamiatok stojí za povšimnutie III. dekrét kráľa Mateja I. Korvína z rodu Hunyady ( na čele kráľovstva bol v rokoch 1458 – 1490 ). Tento dekrét obsahoval zák. čl. XIV/1471 stanovovujúci, že: „Sudcovia súdiaci v sporoch ( protonotári ), nech nevystupujú ako prokurátori ( povereníci ) alebo advokáti v sporoch.“ Práve tu, v roku 1471, sa stretávame s prvým zákonným použitím pojmu advokát ( advocatos ) na našom území. Zákonný článok ho synonymicky používa vedľa pojmu procurator bez toho, aby tieto dva inštitúty nejako odlišoval; na tieto povolania sa však často aplikoval dobový pojem pravotár, ktorý bol ako archaizmus bežný v lingvistike u nás až do revolúcie meruôsmeho roku, ba hovorovo niekedy v spojení s názvom fiškál až do roku 1948. Významným prameňom je za panovania kráľa Maximilána II. prijatý zák. čl. XXVII/1567 Pravotári nech zložia prísahu. Pôvodnú právnu úpravu potvrdzoval počas panovania Karola III. schválený zák. čl. XXXV/1723 O vydávaní plnomocenstva a poverení pravotárov pod pečaťou župy. Komplexnejšiu právnu úpravu pravotárov v našich novodobých dejinách poznáme z ďalšieho zákonného článku dekrétu kráľa Karola III. – zák. čl. XXXVIII/1723 O pravotároch. Táto úprava reagovala na už v tej dobe známe obštrukcie právnych zástupcov, ich námietky a naťahovanie sporov si dala za úlohu výrazne obmedziť. Zároveň sa zák. čl. XXXVIII/1723 zaoberal aj otázkou odmeny pravotárov. Pravotárov sa dotýkal zákonný článok z III. dekrétu Márie II. Terézie – zák. čl. XXVIII/1764 Ustanovenie splnomocnenca a pravotára. Z dekrétov Františka I. panujúceho na kráľovskom tróne v Uhorsku až do roku 1835 sa pre skúmanú problematiku stal významným jeho IX. dekrét so zák. čl. VIII/1830 o používaní národného jazyka. Tento zákonný článok súvisel s narastajúcou maďarizáciou pomerov v mnohonárodnostnej uhorskej časti Rakúskeho cisárstva, protože v Uhorsku na rozdiel od iných európskych krajín s národnými jazykmi pretrvávala 800 rokov ako úradný a štátny jazyk latinčina a to až do 1. polovice XIX. storočia. Podľa § 5 zák. čl. VIII/1830 však po 1. januári 1834 bez potrebnej znalosti maďarského jazyka nik v krajine nemohol byť pripustený na pravotárske skúšky a teda ani následne vykonávať povolanie pravotára. Maďarčina ako úradný a štátny jazyk bola v Uhorsku zavedená v roku 1844, na niekoľko rokov však po porážke maďarskej revolúcie z meruôsmeho obdobia 1848 – 49 bola ako oficiálna reč v celom Rakúskom cisárstve uzákonená nemčina.6
Porážka revolúcie mala pre Uhorsko okrem straty štátnej samostatnosti za následok recipovanie rakúskeho právneho poriadku vo viacerých právnych odvetviach. Tak sa prvým uceleným právnym predpisom, ktorý upravoval advokáciu na našom území stalo cisárske nariadenie č. 364/1849 Ríš. zák., ktorým sa schvaľuje provizórny advokátsky poriadok. Toto nariadenie prijaté podľa vzoru úpravy francúzskej advokácie sa nevysporiadalo s princípom numerus clausus, teda obmedzením počtu advokátov. Progresívne však stanovilo predovšetkým kreáciu advokátskych komôr, ktoré združovali advokátov daného obvodu. Strohá úprava spájala začiatok výkonu advokátskeho povolania s prísahou pred apelačným súdom po menovaní ministrom spravodlivosti.7 Nádejný adept advokácie musel mať ako status civitatis štátne občianstvo Rakúskeho cisárstva, ďalej byť plnoletý, viesť primeraný spôsob života a absolvovať skúšku. Nariadenie upravovalo aj činnosť advokátskych komôr, kde boli zapísaní všetci advokáti, ktorí bývali v obvode toho – ktorého krajinského súdu. Po krátkej účinnosti uvedeného nariadenia bol 27. 7. 1852 prijatý cisársky patent č. 138/1852 Ríš. zák., ktorým sa predpisuje Advokátsky poriadok pre Uhorsko, Chorvátsko, Slavónsko, Temešský Banát a Srbskú Vojvodinu vyjmúc Vojenskú hranicu účinný 1. januára 1853. Ani táto úprava sa nevysporiadala s princípom numerus clausus a spájala začiatok výkonu advokátskeho povolania s prísahou pred súdom, v tomto prípade už nie apelačným, ale vrchným dištriktuálnym, avšak opäť až po menovaní ministrom spravodlivosti. Podmienky výkonu advokácie sa v podstate zachovali obdobné ako v úprave z roku 1849 – štátne občianstvo Rakúskeho cisárstva, plnoletosť, bezúhonnosť, doktorát práv, absolvovanie právnej praxe a advokátskej skúšky. Organizáciu advokácie však už tvorili advokátske výbory združujúce všetkých advokátov v obvode jedného alebo viacerých krajinských súdov. Za účelom sumarizácie platného práva po páde Bachovho neoabsolutizmu zasadala v Uhorsku v januári až marci 1861 Judexkuriálna konferencia, ktorá prijala Dočasné právne pravidlá používané v praxi napriek tomu, že nikdy nezískali právnu silu zákonných článkov. Okrem predrevolučného uhorského obyčajového práva ponechávali Dočasné právne pravidlá v platnosti niektoré uhorské zákonné články, ba dokonca aj viaceré recipované rakúske predpisy. V VII. kapitole pravidiel sa nachádzala právna úprava advokácie, pričom advokáciu mohli po roku 1861 vykonávať len advokáti spred roka 1849. Advokáti menovaní v porevolučnom období platnosti rakúskeho práva z rokov 1849 – 60 sa museli podrobiť opätovne skúške z uhorských zákonných článkov pred najvyšším súdom Uhorska – Kráľovskou kúrou.
V živote advokácie nadobudol zásadný význam zák. čl. XXXIV/1874 advokátsky poriadok zo 4. decembra 1874, ktorý sa stal na vyše 7 desaťročí najdlhšie platným právnym predpisom, ktorý upravoval problematiku advokácie na našom území en bloc a dokázal tak svoje opodstatnenie nielen v období c. a k. monarchie, ale aj počas 1. a 2. československej republiky, v rámci Slovenskej republiky ako aj po druhej svetovej vojne až do nastolenia ľudovej demokracie v roku 1948. Advokácia bola pritom v Rakúsko – Uhorsku aj významným politickým činiteľom, veď v roku 1905 bolo zo 413 poslancov Uhorského snemu až 114 advokátov, teda takmer 1/3, pričom ešte na poslednom feudálnom Krajinskom sneme Uhorska v roku 1848 ich bolo len 12. Podmienky výkonu advokácie boli v komparácii s predchádzajúcou úpravou z čias neoabsolutizmu odlišné, zoznamy advokátov viedli jednotlivé advokátske komory, pred ktorými adepti advokácie skladali slávnostný sľub. Predtým však museli získať advokátsky diplom vydávaný skúšobnými komisiami z Budapešti alebo z Marosvasárhelyi po úspešnom vykonaní advokátskej skúšky. Ďalej museli mať štátne občianstvo Uhorského kráľovstva a trvalý pobyt v obvode advokátskej komory. K advokátskej skúške boli zase pripustení len tí uchádzači o advokátske povolanie, ktorí absolvovali štúdium práva na univerzite v Uhorsku a vykonali po ukončení štátoprávnej náuky a teoretických štátnych skúškach alebo jednej rigoróznej skúšky trojročnú právnu prax. Zák. čl. XXXIV/1874 upravoval aj postavenie advokátskych koncipientov, ktorých definoval ako „kandidátov advokácie“. Advokáti boli organizovaní v advokátskych komorách, počet advokátskych komôr, ich sídla a obvody pritom určoval uhorský kráľovský minister spravodlivosti tak, aby každá komora mala aspoň 30 advokátov a tvorila obvod jednej alebo viacerých sédrií. Nad územím dnešného Slovenska mali pôsobnosť po vyrovnaní advokátske komory v Bratislave, Banskej Bystrici, Győri, Balassa – Gyarmat, Miskolci, Marmarskej Sihoti, Prešove a Košiciach. Je vhodné spomenúť, že radmi advokátov v období Uhorska prešli aj viacerí slovenskí národovci – spisovatelia, ako napr. Ján Francisci, Janko Kráľ, Pavol Országh Hviezdoslav, Janko Jesenský, Svetozar Hurban Vajanský či politici, ako napr. Pavol Mudroň, Matúš Dula, Štefan Marko Daxner či Emil Stodola.
Po rozpade Rakúsko – uhorskej monarchie na jeseň 1918 a proklamácii samostatného československého štátu 28. 10. 1918 bola medzi prvými prijatými zákonmi Československej republiky aj tzv. recepčná norma, inak zákon č. 11/1918 Zb. zák. a nar. o zriadení samostatného štátu československého, ktorým bol na území Slovenska postupne administratívne a medzinárodnoprávne vyčleňovaného z územia Uhorska recipovaný dovtedajší uhorský právny poriadok. Takto bol do právneho poriadku nového štátu prevzatý o. i. aj zák. čl. XXXIV/1874 advokátsky poriadok, doplnený zákonom č. 83/1920 Zb. zák. a nar. o dočasnej úprave advokácie a č. 167/1920 Zb. zák. a nar. o dočasnej úprave činnosti advokátskych komôr na Slovensku, ktorým sa zlúčili advokátske komory u nás do jednej so sídlom v Turčianskom Svätom Martine. Komora v Bratislave vznikla až v roku 1936. Za predsedníctva Ladislava Valentu vznikol v roku 1920 Spolok advokátov československých, pričom existoval i Sväz advokátov na Slovensku, ktorému predsedal JUDr. Jozef Zlocha a po ňom od roku 1927 JUDr. Emil Stodola. Okrem celoštátnych zjazdov advokátov sa v Bratislave v apríli 1935 konal I. zjazd advokátov zo Slovenska a Podkarpatskej Rusi.
Výraznejší zásah do advokácie a definitívne vyselektovanie protičeskoslovensky orientovaných advokátov prevažne maďarskej národnosti na Slovensku, predstavujúcich do roku 1918 až 88,6 % zástupcov tohto stavu v Hornom Uhorsku, priniesol zákon č. 40/1922 Zb. zák. a nar., ktorým sa menia niektoré ustanovenia o advokátoch ako unifikačný predpis.8 Každý advokát musel byť zapísaný do zoznamu advokátov niektorej advokátskej komory v ČSR za splnenie podmienok československého štátneho občianstva, svojprávnosti, absolvovania právnickeho štúdia na univerzite v Československu či najneskôr v školskom roku 1918 – 19 na univerzite v Rakúsko – Uhorsku spolu so získaním akademického titulu JUDr., praktického výkonu v právnej služby po dobu 6 rokov (z toho minimálne 5 rokov u advokáta, čo sa napokon v roku 1924 stalo jedinou podmienkou praxe) a úspešného vykonania praktickej skúšky. Počet advokátov na Slovensku koncom tridsiatych rokov dosiahol svoje historické maximum v XX. storočí: na Slovensku bolo až 1 379 advokátov, pričom 1 advokát pripadal na 2 800 obyvateľov. O takmer tridsať rokov počas komunistického režimu bude v roku 1965 pripadať 1 advokát na 23 200 obyvateľov.9
Z právnych predpisov prijatých po vyhlásení nezávislosti Slovenska 14. 3. 1939 vo vzťahu k advokácii možno spomenúť zákon č. 164/1940 Slov. zák., ktorým sa menia a doplňujú niektoré ustanovenia o advokátoch, tento určoval podmienku preukázania právnej praxe kandidátov advokácie zamestnaním v právnej službe najmenej päť rokov, z toho aspoň 3 roky pred úspešným zložením advokátskej skúšky. Okrem opustenia radov slovenskej advokácie mnohými českými advokátmi došlo po roku 1939 aj k rapídnemu poklesu advokátov z radov židovského obyvateľstva.Vládne nariadenie č. 63/1939 Slov. zák. o vymedzení pojmu žida a usmernení počtu židov v niektorých slobodných povolaniach regulovalo počet židovských advokátov a kandidátov tak, že nesmeli presiahnuť 4% celkového počtu zapísaných členov príslušnej advokátskej komory. Rasové zákonodarstvo Slovenska ďalej napr. stanovovalo, že advokát – žid smel zastupovať zásadne ako sporovú stranu len žida s určitými výnimkami. O veľkom počte židov medzi advokátmi, ktorý v pomernej časti zďaleka prevyšoval podiel židov medzi obyvateľstvom Slovenska, svedčil aj číselný stav advokátskych komôr v Turčianskom Svätom Martine, kde bolo zapísaných 251 židovských advokátov a v Bratislave, kde evidovali z 598 advokátov až 307 židov.10 Vojnový punc malo nariadenie s mocou zákona č. 195/1944 Slov. zák. o rozšírení obvodu Advokátskej komory v Bratislave na celé územie štátu a o dočasnej úprave niektorých právnych pomerov v advokácii. Predmetné nariadenie prijaté na sklonku porážky Slovenského národného povstania v podmienkach okupácie ozbrojenými silami Veľkonemeckej ríše ponechalo len advokátsku komoru v Bratislave pre celú Slovenskú republiku. Advokáti sa mali za brannej pohotovosti štátu zdržiavať v sídle svojej advokátskej kancelárie, pri vzdialení sa a zdržiavaní mimo svojho sídla nepretržite minimálne 30 dní bez zjavnej príčiny mohol minister pravosúdia nariadiť ich výmaz zo zoznamu advokátov.
Z normotvornej činnosti Slovenskej národnej rady, ktorá do konca apríla 1945 postupne do svojich rúk preberala zákonodarnú i výkonnú moc ako najvýznamnejší politický orgán odboja, možno počas jej tzv. košického obdobia uviesť nariadenie SNR č. 43/1945 Zb. nar. SNR o zmene a doplnení niektorých ustanovení o advokátoch, ktoré umožňovalo ďalšie pokračovanie v advokátskej praxi len advokátom zapísaným do nového zoznamu advokátov Správnym výborom advokátskej komory. Advokátom nemohla byť osoba nemeckej alebo maďarskej národnosti, tiž tí, ktorí zložili jednotnú sudcovskú a advokátsku skúšku od 22. 8. 1944 do účinnosti tohto nariadenia a napokon fašistickí okupanti, zradcovia domáci i povstania, kolaboranti a previnilci fašistického režimu podľa nariadenia SNR č. 33/1945 Zb. nar. SNR. Pôsobnosť advokátskej komory v Turčianskom Svätom Martine vykonávala do roku 1947 advokátska komora v Bratislave podľa nariadenia SNR č. 43/1945 Zb. nar. SNR a následne do roku 1949 zase podľa nariadenia SNR č. 83/1947 Zb. nar. SNR. Krátko po vojne evidovala advokátska komora na Slovensku 329 advokátov, z toho 89 v Bratislave a 26 v Košiciach.11 Medzi najznámejších advokátov v Bratislave patrili JUDr. Emil Stodola, JUDr. Lev Bianchi, JUDr. Ľudovít Fajnor, JUDr. Ján Madár, JUDr. Ivan Horváth a z mimobratislavských obhajca prezidenta Slovenskej republiky Msgre. ThDr. Jozefa Tisa JUDr. Ernest Žabkay zo Žiliny. V advokátskych komorách boli ustanovené akčné výbory, ktorých členmi boli niektorí advokáti, koncipienti a zástupcovia zamestnancov, pričom na čele Ústredného akčného výboru Národného frontu stál JUDr. Alexej Čepička. Prostredníctvom akčných výborov boli z advokácie v rámci jej „očisty“ odstraňovaní tí, ktorí mohli predstavovať prekážku transformácie spoločnosti a advokácie
Február 1948 priniesol necelé 3 roky po oslobodení Československej republiky a skončení najstrašnejšej vojny v dejinách ľudstva výraznú zmenu štátneho zriadenia na našom území, ktoré v podobe najskôr ľudovej demokracie a následne socializmu zakonzervovalo pomery v štáte na viac než 40 rokov. V rámci tzv. právnickej dvojročnice v rokoch 1948 – 50 boli prijaté úplne nové právne predpisy vo verejnom i súkromnom práve, ktoré zrušili niekedy až stáročné právne úpravy ( Tripartitum ) pochádzajúce väčšinou z čias Uhorska. Snaha o unifikáciu právnych predpisov však bola namieste aj z dôvodu, že i v rokoch 1939 – 45 bol právny poriadok oboch súčastí spoločného štátu rozdielny. Už počas II. svetovej vojny poklesol výrazne počet advokátov z Československa, keď viac než 1 000 advokátov bolo popravených, umučených alebo padlo v boji; vo februári 1948 pôsobilo na Slovensku pritom len 461 advokátov. Dňa 22. decembra 1948 prijalo Národného zhromaždenie Československej republiky zákon č. 322/1948 Zb. o advokácii ( advokátsky poriadok ) založený na princípoch demokratického centralizmu s účinnosťou 1. 1. 1949. Ideovým predobrazom nového advokátskeho poriadku sa stala socialistická sovietska advokácia, ktorú charakterizovala: „nezmieriteľnosť v boji za potvrdenie spravodlivosti a pravdy, aktívna účasť v propagácii socialistického práva, humanistických ideálov a komunistických myšlienok.“12
Po 15. apríli 1950 však v rozsiahlej čistke až 145 advokátov vyčiarkli zo zoznamu advokátov, pretože po zamietnutí ich žiadosti neboli prevzatí do novovytvorených krajských združení advokátov, ktorých kreáciou sa zaoberajú nasledujúce state článku. Okrem toho ďalších 22 advokátov z Bratislavy a 11 z iných miest Slovenska bolo premiestnených, najhoršie však dopadli ich vekovo mladší kolegovia. Osud bývalých advokátov pracujúcich stovky kilometrov od bydliska bol často smutný, napr. na známeho bratislavského advokáta JUDr. Ladislava Brežného dopadla oceľová päsť robotníckej triedy tak, že musel manuálne pracovať ako zamestnanec Priemyselných závodov Košice až na druhom konci Slovenska a to na stavbe strednej školy vo Svite, JUDr. Štefan Konečný z Hlohovca pracoval na Vodohospodárskych stavbách – kanalizácie Poprad a ďalší bratislavský advokát JUDr. Tibor Janovský bol zamestnaný na KZ Košice, kde pôsobil na stavbe roľníckej školy v Kuzmiciach.13 Pre zostávajúcich advokátov sa však deklarovalo, že v stave splniť prevzaté úlohy sú len tí advokáti, ktorí svedomite študujú Marxa, Engelsa, Lenina a Stalina.14
V snahe paralyzovať advokátov ako triedu a zabrániť individualizácii výkonu advokácie zákon stanovil v § 2, ods. 1, že advokáti vykonávajú advokáciu iba v krajských združeniach advokátov. Staré advokátske komory podľa § 36, ods. 1 zákona zrušili. Správne komisie aj určovali likvidátorov advokátom, ktorí neboli prevzatí do krajských združení, títo stratili právo výkonu advokácie. Za člena krajského združenia mohol ( fakultatívne bez právneho nároku na prijatie ! ) byť ako advokát prijatý ten, kto bol československý štátny občan, štátne spoľahlivý, oddaný ľudovodemokratickému zriadeniu a odborne spôsobilý. Vzhľadom na to, že aj v prípade tzv. Februárového víťazstva platí stará axióma, že revolúcia požiera svoje deti, možno cynizmus spomenutých ustanovení demonštrovať aj na príklade predprevratového advokáta (jeho advokátskym koncipientom bol v rokoch 1938 – 42 aj budúci prezident Gustáv Husák) a zanieteného komunistu Vladimíra Clementisa, ktorý bol ako exminister zahraničných vecí v monstreprocesoch začiatkom päťdesiatych rokov odsúdený na trest smrti a aj popravený. Slovami poslanca Bínu z prerokovávania zákona „zákon dal ministerstvu spravodlivosti možnosť prísnymi trestami vyničiť v najkratšej dobe vykorisťovateľské chúťky jednotlivcov advokátskeho stavu.“ Na činnosť krajských združení dozeralo Ústredné združenie advokátov v Prahe, pričom na čele novobudovanej advokácie v Československu stál od nadobudnutia účinnosti zákona ako predseda správnej komisie Ústredného združenia advokátov JUDr. Zikmund Stein. Mlyn respresií, ktorý sám pomáhal ako predseda akčného výboru advokátskej komory pre Čechy roztočiť, zasiahol JUDr. Steina hneď začiatkom päťdesiatych rokov obdobne ako ďalších pôvodných členov KSČ najmä židovského pôvodu: v roku 1954 bol z dôvodu napomáhania bývalému triednemu nepriateľovi počas zastávania najvyššej funkcie v československej advokácii odsúdený za velezradu na 12 rokov odňatia slobody.15 Po odvolaní JUDr. Steina v decembri 1949 ako nový predseda správnej komisie Ústredného združenia advokátov pôsobil JUDr. František Hruška väznený nacistami počas Protektorátu Čechy a Morava.16 Nad činnosťou krajských združení a ústredného združenia advokátov ako aj ich orgánov malo dohľad ministerstvo spravodlivosti, ktoré disponovalo oprávnením rušiť i meniť ich uznesenia a opatrenia, ak to vyžadoval verejný záujem, taktiež malo sistačné právo pozastaviť ich výkon. Je vhodné uviesť, že funkciu ministra spravodlivosti zastávali počas platnosti zákona č. 322/1948 Zb. bývalí advokátski koncipienti: už spomenutý A. Čepička ( exkoncipient v Ostrave v období 1937 – 41 ) v rokoch 1948 – 50 a po ňom Š. Rais ( koncipientúru vykonával v tridsiatych rokoch v Prahe ) v rokoch 1950 – 53. Zákon umožnil aj pôsobenie advokátskym koncipientom ako zamestnancom krajského združenia, teda už nie advokáta ako do roku 1948. Takto bola nová advokácia zbavená dovtedajšieho kapitalistického charakteru tohto povolania. Advokácia vybudovaná na týchto základoch plnila svoje poslanie opäť získať stratenú dôveru pracujúcich miest a vidieka. Ako uviedol už pri prerokúvaní zákona o zľudovení súdnictva poslanec Bína: „Normálnemu občanovi pri styku s advokátmi mnohokrát naskakovala husia koža a stúpala krv do hlavy z obavy, ako jeho konanie skončí….. Je nutné zdôrazniť, že obzvlášť po májovej revolúcii v dobe, kedy náš ľud účtoval zo zradcami a kolaborantmi, sa značná čásť príslušníkov advokácie, krytá pláštikom Drtinovskej spravodlivosti ( narážka na vtedajšieho ministra spravodlivosti za Čs. stranu národnosocialistickú P. Drtinu ) v očiach ľudu úplne skompromitovala.“ Marginálne možno uviesť, že aj keď proti advokácii ako buržoáznemu povolaniu po Víťaznom februári 1948 nová politická moc ostro vystúpila, zrušiť ju tak, ako to v revolučnom Francúzsku urobili poslanci Konštituanty v roku 1790, sa neodvážila, hoci ešte pri prerokovaní návrhu nového zákona bolo uvádzané, že „mnohé staré hriechy a provokačný postup v obhajobách kolaborantov a v reštitúciách kapitalistického majetku pôsobili tu a tam pochybnosti o nutnosti zachovať advokáciu“.17
Päťdesiate roky XX. storočia sa pre väčšinu občanov Československej republiky natrvalo zapísali ako symbol krutosti komunistickej moci, vyvrcholenia rozsiahlych čistiek v spoločnosti vrátane obludných monstreprocesov o. i. s protištátnym sprisahaneckým centrom R. Slánského, trockistickými, sionistickými a titoistickými živlami a na Slovensku i s buržoázno-nacionalistickým centrom V. Clementisa, G. Husáka, L. Novomeského a D. Okáliho. Dňa 20. decembra 1951 prijalo Národného zhromaždenie Československej republiky zákon č. 114/1951 Zb. o advokácii s účinosťou 1. 1. 1952, pričom pri prerokúvaní zákona na 61. schôdzi parlamentu odznelo, že „bolo treba odhodiť do starého železa typ advokátov, krútiacich podľa výšky zálohy viac či menej paragrafy a naťahujúcich spory do posledného dychu a koruny klienta. Spolu so súdmi bola pomocníkom v boji proti nášmu pracujúcemu ľudu tiež advokácia. Jej reakčná tvár sa ukázala v rozhodujúcich okamihoch, keď náš pracujúci ľud vyhlásil znárodnenie priemyslu. Vtedy sa mnohí a mnohí advokáti otvorene postavili na stranu kapitalistov, používajúcich všetky úskoky, aby pomohli svojim chlebodarcom k znovuzískaniu nalúpeného majetku, ktorý právom patril pracujúcemu ľudu. Podľa poslanca Pateru boli advokáti vernými strážcami záujmov vykorisťovateľskej menšiny nad vykorisťovanou väčšinou – pracujúcim ľudom.18 Sám spravodajca Dr. Jelínek v parlamente demagogicky prehlasoval, že navrhovaný: „zákon má podobu ťažkého náhrobného kameňa, ktorým víťazný pracujúcí ľud prebudovávajúci advokáciu pre potreby svojho právneho poriadku a ľudovodemokratického zriadenia definitívne pochováva stavovskú advokáciu a jej vykorisťovateľský charakter.“ Znôška hany na predfebruárových advokátov v zákonodarnom zbore neprestávala: „Videli sme po oslobodení advokátov ako obhajcov zradcov a kolaborantov, máme dobre v pamäti, ako advokáti vystupovali proti znárodneniu priemyslu, koľko ťažkostí pritom chceli vyvolávať.“ Advokáti novej doby boli v Národnom zhromaždení označení za súčasť pracujúcej inteligencie odlišnej od bývalých veľkokancelárií advokátov zastupujúcich tvrdo a bezohľadne ťažkú buržoáziu aj od typických príkladov advokátov, ktorým bol dlžný celý široký pracujúci kraj. Toto zostalo typické len pre advokáciu v kapitalistických štátoch, kde bola advokácia podľa ministra spravodlivosti Š. Raisa nástrojom triedneho útlaku, nástrojom, ktorý používala vládnuca buržoázia v záujme posilnenia svojej moci a zvýšeného vykorisťovania pracujúcich más. Celá bezprostredná činnosť buržoáznej advokácie svedčila o jej triednom protiľudovom charaktere.19 Rovnako odznelo, že: „Naši advokáti majú plnú podporu KSČ. Sú si dobre vedomí, že pre nové právo je treba nových advokátov, ktorí budú slúžit zájmom ľudu, jeho práci a ktorí budou posilovať pracujúci ľud, pomáhať odhaľovať a postihovať triednych nepriateľov!?“
Zákon definoval základné bunky advokácie tak, že jej úlohy plnia pracovné kolektívy – advokátske poradne ako právnické osoby, ktoré tak len po takmer 3 rokoch existencie nahradili krajské združenia advokátov z dôvodu údajného zjednodušenia administratívy. Tí, ktorým sa dostalo cti byť členmi advokátskych poradní, si mali uvedomiť význam dôvery nášho suverénneho pracujúceho ľudu v továrňach i na poliach, ktorý vyriešil národné poistenie advokátov a sňal z nich starosť o zabezpečenie v chorobe, invalidite a starobe a ktorý ako týmto zákonom, tak prijatím advokátov – členov právnych poradní do ROH prijal advokátov medzi pracujúcu inteligenciu.20 Rovnako bolo zákonom zriadené ako právnická osoba aj Ústredie advokátskych poradní so sídlom v Prahe s cieľom organizovať, viesť a kontrolovať výkon advokácie i činnosť advokátskych poradní. Za 1. predsedu Ústredia advokátskych poradní bol zvolený JUDr. Jiří Vízek,21 druhým a posledným predsedom sa v roku 1958 stal JUDr. Otomar Boček.22 Vykonávať povolanie advokáta bolo umožnené podľa zákona tomu, kto spĺňal nasledovné podmienky: štátne občianstvo Československej republiky, právnické vzdelanie, vykonanie aspoň 2 – ročnej právnej praxe čo však bolo v roku 1953 zrušené, zloženie odbornej skúšky a členstvo v advokátskej poradni. Podľa dôvodovej správy k zákonu sa k výkonu advokácie nevyžadovalo získanie doktorátu, dobré skúsenosti s absolventami PŠP vykonávajúcimi funkcie prokurátorov a sudcov odôvodňovali navyše považovanie úspešného absolvovania právnickej školy pracujúcich za odbornú prípravu budúcich advokátov, aby tak advokácia bola doplňovaná politicky vyspelými kádrami z radov robotníckej triedy. Podľa § 25 zákona nad činnosťou advokátskej poradne a výkonom advokácie malo hlavný dohľad ministerstvo spravodlivosti. Zákon ponechával pôsobenie advokátskych koncipientov, ktorým mohol minister spravodlivosti odpustiť podmienku občianstva i vzdelania.
Zmenené spoločenské pomery v Československu z prelomu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov XX. storočia sa prejavili nielen v politickom živote, ale aj právnom poriadku spoločného štátu Čechov a Slovákov. Dňa 9. júla 1963 prijalo Národné zhromaždenie Československej socialistickej republiky zákon č. 57/1963 Zb. o advokácii, dôvodová správa k prijatému zákonu pritom deklarovala, že advokácia v Československu sa stala advokáciou socialistickou23 definovanou ako „neštátna spoločenská inštitúcia plniaca svojou funkciou nepotlačovateľskú stránku diktatúry proletariátu a prispievajúca tak k zachovaniu socialistickej zákonnosti poskytovaním právnych služieb za odmenu.“
Faktograficky nemožno vynechať historické minimum v počte advokátov na Slovensku v uvedenom období, zatiaľčo ešte v roku 1951 po neprevzatí väčšiny advokátov do krajských združení bolo na Slovensku 195 advokátov, v roku 1965 tento počet klesol na iba 175 advokátov. Tento počet bol takmer 8-krát nižší než v predvojnovej advokácii a za vyslovene nízky ho možno označiť aj pri komparácii nielen s vtedajším počtom advokátov v českej časti republiky ( 599 advokátov ), ale i napr. v susednom Maďarsku ( 1 561 advokátov ). Staronovým inštitútom bolo zriadenie krajských združení advokátov, advokáti a ostatní pracovníci združenia plnili svoje úlohy v advokátskych poradniach zriadených v jednotlivých okresoch. Činnosť advokácie na území celej ČSSR riadilo a kontrolovalo Ústredie československej advokácie stojace na čele československej advokácie, predsedom výboru ústredia bol JUDr. Zdeněk Hrazdira. Po vzniku československej federácie sa v roku 1969 stal predsedom výboru Ústredia slovenskej advokácie JUDr. Vojtech Telek. V poradí za druhého predsedu Ústredia slovenskej advokácie bol v roku 1971 zvolený absolvent Právnickej školy pracujúcich a bývalý námestník generálneho prokurátora pre Slovensko JUDr. Štefan Ozimý, vo funkcii zotrval takmer 15 rokov. Tretím a zároveň posledným predsedom Ústredia slovenskej advokácie sa v roku 1986 stal JUDr. Anton Blaha, CSc. Nad činnosťou a hospodárením advokácie malo dohľad ministerstvo spravodlivosti ( od 1. 1. 1969 Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej socialistickej republiky ). Advokátom sa podľa zákona mohol stať ten, kto bol československý štátny občan, občiansky bezúhonný, oddaný socialistickému zriadeniu, právnicky vzdelaný, vykonal aspoň 2 – ročnú úspešnú právnu prax ukončenú záverečným hodnotením a bol členom krajského združenia advokátov. Zákon zrušil advokátskych koncipientov a zaviedol kategóriu advokátskych čakateľov. Záverom sa dá zhrnúť, že zákon č. 57/1963 Zb. o advokácii podľa predkladateľa svojím socialistickým obsahom a i humanistickým poslaním nadobúda charakter politického dokumentu, ktorý v súčasnej dobe, kedy uvádzame do života závery XII. sjazdu KSČ, bude určite chápaný ako jeden z výrazov úsilia našej spoločnosti o odstránenie pozostatkov kultu osobnosti v oblasti práva, v oblasti socialistickej zákonnosti.24
Z republikových zákonov po vzniku československej federácie bol na Slovensku prijatý 19. novembra 1975 Slovenskou národnou radou zákon SNR č. 133/1975 Zb. o advokácii ako prvý zákon o advokácii prijatým slovenským parlamentom. Právna úprava vyriešila existenciu základných advokátskych organizácií ponechaním krajských združení advokátov, Bratislava pritom od 1. 1. 1986 získala samostatné Mestské združenie advokátov. Výkon advokácie realizovali advokáti v súlade so zákonom v advokátskych poradniach zriadených v jednotlivých okresoch resp. v Bratislave v obvodoch. Na čele advokácie na území SSR stálo Ústredie slovenskej advokácie, ktoré riadilo a kontrolovalo celú činnosť slovenskej advokácie. Podľa § 26 zákona nad činnosťou a hospodárením advokácie malo dohľad Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej socialistickej republiky. Za člena združenia pritom bolo možné prijať toho, kto bol československý štátny občan, občiansky bezúhonný, oddaný socialistickému zriadeniu, úplne vysokoškolsky právne vzdelaný, vykonal aspoň 3 – ročnú právnu prax, z toho však minimálne 2 roky v advokácii, bol úplne spôsobilý na právne úkony a úspešne vykonal advokátsku skúšku. Zákon znovuzaviedol po zrušení tzv. advokátskych čakateľov kategóriu advokátskych koncipientov.
Udalosti na Národnej triede v Prahe 17. novembra 1989 ohlásili začiatok „nežnej“ revolúcie nazývanej niekedy tiež zamatovou a znamenajúcou nekrvavý pád socialistického režimu po viac ako štyridsaťročnej existencii v Československu. Rozsiahle zmeny v spoločnosti so sebou priniesli nielen vypustenie článku o vedúcej úlohe Komunistickej strany Československa v štáte, ale aj zmenu názvu Československej socialistickej republiky. Od 29. marca 1990 totiž platil oficiálny názov štátu Česko – slovenská federatívna republika a od 23. 4. 1990 až do zániku čs. federácie Česká a Slovenská federatívna republika. Azda najdôležitejším dôsledkom novembrového pádu komunizmu u nás bolo konanie prvých slobodných parlamentných volieb od roku 1946. Novozvolené Federálne zhromaždenie i Česká a Slovenská národná rada začali prijímať desiatky nových zákonov abrogujúcich či derogujúcich právne predpisy z čias totality.
JUDr. Rudolf Manik, PhD.
advokát
Literatúra
1Bělovský, P.: Advokacie a jurisprudence v starověkém Římě, Nakladatelstí Karolinum, Univerzita Karlova v Praze, Praha, 2005, s. 48
2Blaho, P. – Rebro, K.: Rímske právo, Obzor, Bratislava, 1991, s. 106
3Hácha, E. a kol.: Slovník veřejného práva československého, I. diel, Polygrafie R. M. Rohrer, Brno, 1929, s. 15
4Gőncz, A. a kol.: Magyar Nagylexikon, XV. diel, Kiadó, Budapešť, 2002, s. 134
5kolektív: Encyklopédia Slovenska, I. diel, Veda Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava, 1977, s. 25
6Malý, K. – Sivák, F.: Dějiny státu a práva v Československu do r. 1918, I. diel, Panorama, Praha, 1988, s. 445
7Schelle, K. – Schelleová, I.: Vývoj advokacie, notářství a soudnictví na našem území, in Všehrd 1/1996-97, Spolek českých právniků Všehrd, Praha, 1997, s. 9
8Sivák, F. a kol.: Slovenské a české dejiny štátu a práva v rokoch 1918 – 1945, Právnická fakulta Univerzity Komenského, Bratislava, 1998, s. 103
9Telek, V.: Advokáti na Slovensku rokovali, in Zprávy advokacie 2, Ústredie československej advokácie, Praha, 1966, s. 29
10Hubenák, L.: Rasizmus v slovenskom zákonodarstve ( 1939 – 45 ), Univerzita Komenského, Bratislava, 2003, s. 77
11Soznam členov advokátskej komory na Slovensku, Kníhtlačiarsky účastinný spolok, Turčiansky Svätý Martin, 1946, ss. 4. a nasl.
12Strogovič, M. S.: Advokatura v SSSR, Juridičeskaja literatura, Moskva, 1971, s. 17
13Pešek, J. – Letz, R.: Štruktúry štátnej moci na Slovensku 1948 – 1989, Vydavateľstvo M. Vaška, Prešov, 2004, s. 314
14Vietor, M.: K úlohám súčasnej advokácie, Právny obzor č. 1, Bratislava, 1950, s. 81
15Kober, J.: Advokacie v českých zemích v létech 1848 – 1994, Česká advokátní komora, Praha, 1994, s. 130
16tamtiež, s. 135
17Stenografická správa z 61. schůze Národního shromáždění, www.psp.cz
18tamtiež
19tamtiež
20tamtiež
21První plenární schůze advokátních poraden, in Právník 6/1952, Právnický ústav Ministerstva spravedlnosti, Praha, 1952, s. 407
22Kober, J.: Advokacie v českých zemích v létech 1848 – 1994, Česká advokátní komora, Praha, 1994, s. 145
23Horák, O.: 30 let budování socialistické advokacie, in Bulletin advokacie 1, Ústredie českej advokácie a Ústredie slovenskej advokácie, Praha, 1983, s. 2
24Stenografická správa z 20. schôdze Národného zhromaždenia, www.nrsr.sk
25Kerecman, P.: Kapitoly z dejín advokácie na Slovensku, Agentūra PENELOPA, spol. s r. o., Košice, 2005, ss. 237 a nasl. 26Manik, R.: Z dejín advokacie na Slovensku, ProfiPrint s. r. o., Levoča, 2005, ss. 264 a nasl.