JUDr. Peter Šamko, je sudca a predseda trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave a externý člen pedagogického zboru Justičnej akadémie SR
Článok sa zameriava na výklad znakov skutkovej podstaty trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 Tr. zák. a to v kontexte niektorých vybraných aspektov výkonu advokácie a jej odmeňovania.
Základné východiská pri výklade znakov skutkovej podstaty trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 2 Tr. zák.
Trestný zákon účinný od 1. januára 2021 vypustil trestný čin podielnictva a zaradil ho do trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti v § 233 ods. 1 Tr. zák.
„Klasická“ legalizácia, ktorá bude primárne predmetom záujmu tohto článku, je z hľadiska znakov základnej skutkovej podstaty definovaná v § 233 ods. 2 Tr. zák., pričom jej znaky boli zákonodarcom koncipované pomerne široko, nakoľko súčasťou legalizácie výnosu z trestnej činnosti v zmysle § 233 ods. 2 Tr. zák. sa stali aj iné trestné činy; napríklad čiastočne aj trestný čin nadržovania podľa § 339 Tr. zák., ktorý je súčasťou legalizácie výnosu z trestnej činnosti v § 233 ods. 2 písm. b) Tr. zák. V prípade, ak je úmyslom páchateľa nielen umožniť inému, aby sa vyhol trestnému stíhaniu, ale aj zároveň nakladať s výnosom z trestnej činnosti, potom je trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 2 písm. b) Tr. zák. v pomere špeciality k trestnému činu nadržovania podľa § 339 Tr. zák. a ich jednočinný súbeh je vylúčený.
Možno uviesť príklad z praxe, keď kamarát osoby obvinenej zo spáchania trestného činu krádeže a zároveň advokát tejto osoby sa po zadržaní obvinenej osoby dostavil k manželke zadržaného obvineného a poskytol jej informáciu o tom, kde v dome sa majú nachádzať odcudzené veci s tým, že je nutné ich odniesť na iné miesto a skryť, nakoľko možno očakávať vykonanie domovej prehliadky. Manželka zadržaného obvineného následne odcudzené veci odovzdala advokátovi, ktorý ich odniesol na iné miesto. V takomto prípade nejde o podozrenie zo spáchania trestného činu nadržovania podľa § 339 ods. 1 Tr. zák., ale o podozrenie zo spáchania trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 2 písm. b) Tr. zák.
Pri trestnom čine legalizácie výnosu z trestnej činnosti je nevyhnutné pripomenúť, že vždy nadväzuje na spáchanie zdrojového (výnosového) trestného činu, teda trestného činu, ktorým bol výnos získaný. Bez spáchania zdrojového trestného činu nie je možné spáchať trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti, pretože, pokiaľ výnos nebol získaný trestnou činnosťou, (napríklad bol získaný spáchaním priestupku) nie je možné ho ani legalizovať v zmysle § 233 Tr. zák. Nie je síce nutné poznať identitu páchateľa zdrojového trestného činu, respektíve nie je nutné, aby bol páchateľ zdrojového trestného činu odsúdený (trestné stíhanie zdrojového trestného činu môže byť napríklad premlčané, páchateľ zdrojového trestného činu môže byť mŕtvy alebo neznámy), prípadne je možné, aby jedna a tá istá osoba bola páchateľom tak zdrojového trestného činu ako aj naň nadväzujúceho trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti, avšak vždy je nevyhnutné mať objasnený aspoň v základných črtách skutkový dej zdrojového trestného činu, t. j. trestnú činnosť, ktorá mala vyprodukovať výnos, ktorý by mal alebo mohol byť predmetom legalizácie.
Z uvedeného vyplýva aj to, že zdrojový trestný čin a naň nadväzujúca legalizácia výnosu z trestnej činnosti musia byť, z hľadiska procesného, vždy dva samostatné skutky (jeden skutok je zdrojový trestný čin a druhý skutok je trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti), teda trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti nemôže byť nikdy súčasťou zdrojového trestného činu.
Možno uviesť príklad z praxe, keď advokát poskytoval daňovému subjektu daňové poradenstvo, v rámci ktorého vytvoril pre svojho klienta takú daňovú schému, ktorá umožňovala zakladať do účtovníctva daňového subjektu aj fiktívne faktúry s cieľom dosiahnuť zníženie vlastnej daňovej povinnosti daňového subjektu, pričom následne bol advokát odmeňovaný daňovým subjektom z finančných prostriedkov, ktoré ušetril na skrátenej dani. Predmetný skutok bol právne kvalifikovaný ako trestný čin skrátenia dane vo vzťahu k daňovému subjektu a ako legalizácia výnosu z trestnej činnosti vo vzťahu k advokátovi, ktorá bola videná v tom, že advokát preberal trestnou činnosťou na dani ušetrené finančné prostriedky a ďalej s nimi nakladal tak, že ich míňal pre vlastnú potrebu.
Takéto právne posúdenie skutkového deja je nesprávne, pretože finančné prostriedky ušetrené na skrátenej dani síce možno považovať za výnos z trestnej činnosti v zmysle § 130 ods. 9 písm. a) Tr. zák., avšak získanie tohto výnosu (jeho nadobudnutie), či užívanie výnosu (jeho spotrebovávanie) je vždy súčasťou zdrojového trestného činu, t. j. v danom prípade trestného činu skrátenia dane. Idu tu preto len o jeden skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin skrátenia dane, na ktorom sa podieľal aj advokát a ktorého cieľom bolo ušetriť finančné prostriedky, ktoré by inak museli byť zaplatené na dani. Následné spotrebovávanie takto získaných finančných prostriedkov či už zo strany daňového subjektu, respektíve zo strany advokáta nie je, samé osebe, trestným činom legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 2 písm. a) Tr. zák., pretože je súčasťou zdrojového trestného činu, pričom jednočinný súbeh zdrojového trestného činu a trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti je vylúčený. V danom prípade nie je možné konanie advokáta právne kvalifikovať ani podľa § 233 ods. 1 Tr. zák. (bývalé podielnictvo), pretože bývalého podielnictva sa môže dopustiť len osoba odlišná od páchateľa zdrojového trestného činu, pričom advokát sa sám na páchaní daňového trestného činu zúčastnil.
Predmetný výklad zodpovedá rozlíšeniu znakov skutkovej podstaty trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti, ktoré v § 233 Tr. zák. vykonal samotný zákonodarca.
Ustanovenie § 233 ods. 1 Tr. zák. (bývalé podielnictvo) postihuje konanie toho, kto výnos z trestnej činnosti spáchanej inou osobou nadobudne, prechováva alebo užíva. Z uvedeného vyplýva, že trestného činu podľa § 233 ods. 1 Tr. zák. sa môže dopustiť len osoba odlišná od páchateľa zdrojového trestného činu. To, čo pokrýva trestný čin podľa § 233 ods. 1 Tr. zák. z hľadiska znakov objektívnej stránky (nadobudnutie, prechovávanie a užívanie výnosu z trestnej činnosti) je totiž súčasťou zdrojového trestného činu a práve preto sa tohto trestného činu nemôže dopustiť páchateľ zdrojového trestného činu (napríklad páchateľ zdrojového trestného činu podvodu získa trestným činom motorové vozidlo v hodnote 50 000 eur, t. j. nadobudnutie a prechovávanie tejto veci je súčasťou zdrojového trestného činu podvodu a to aj užívanie tejto veci).
Z uvedeného vyplýva, že už zákonodarca vymedzením trestných činov uvedených v § 233 ods. 1 Tr. zák. a § 233 ods. 2 Tr. zák. stanovil, aké dispozície s výnosom získaným z trestnej činnosti môžu byť ešte súčasťou zdrojového trestného činu a ktoré už by bolo možné pokladať za trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti. Pokiaľ teda páchateľ zdrojového trestného činu získa výnos zo svojej trestnej činnosti (v zmysle § 130 ods. 9 písm. a) Tr. zák.) potom jeho nadobudnutie, prechovávanie, či užívanie (napríklad spotrebovanie odcudzených finančných prostriedkov, spotrebovanie odcudzenej veci páchateľom zdrojového trestného činu, používanie odcudzenej veci a podobne) bude vždy súčasťou zdrojového (výnosového) trestného činu s tým, že prechovávanie a užívanie veci bude súčasťou fázy dokončovania zdrojového trestného činu.
Ak sa vrátime k vyššie uvedenému príkladu advokáta, ktorý participoval na spáchaní trestného činu skrátenia dane a bol tak jeho páchateľom, potom len odmeňovanie advokáta výnosom z tejto trestnej činnosti a jeho spotrebovávanie (užívanie) je fáza dokončovania trestného činu skrátenia dane a nejde o alebo aj o trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 2 písm. a) Tr. zák. Pokiaľ by však bolo napríklad úlohou advokáta preberať získané výnosy z daňovej trestnej činnosti a tieto následne vkladať (zmiešavať) s legálnymi príjmami iného daňového subjektu a tak zabezpečovať ich „vypratie“, potom by toto následné konanie týkajúce sa zmiešavania výnosov z trestnej činnosti a legálnych príjmov daňového subjektu, už mohlo napĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 2 písm. b) Tr. zák., pretože by tu už išlo o iný, nový skutok (zmiešavanie legálnych a nelegálnych príjmov), ktorý nie je súčasťou skutku tvoriaceho zdrojový trestný čin skrátenia dane (nebolo by tu ani na prekážku, že advokát bol účastný tak zdrojového trestného činu skrátenia dane ako aj následného prania takto získaných výnosov zmiešavaním príjmov, pretože tzv. samopranie je pri trestnom čine podľa § 233 ods. 2 Tr. zák. možné). Ak by však bol advokát odmenený za svoju činnosť pri spáchaní trestného činu skrátenia dane (teda nie za výkon advokácie, ale za účasť na páchaní zdrojového trestného činu) napríklad vecou (starožitnosťou), ktorú daňový subjekt získal trestným činom krádeže, o čom advokát má vedomosť a na ktorej sa žiadnym spôsobom nepodieľal, potom by sa advokát vo vzťahu k tejto veci mohol dopustiť bývalého podielnictva, teda trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 Tr. zák., pretože nadobudol vec, ktorú iná osoba získala trestnou činnosťou (pri bývalom podielnictve tzv. samopranie nie je možné).
Súčasťou zdrojového trestného činu sú aj tie časti skutkového deja, v ktorých páchateľ trestnou činnosťou (napríklad krádežou) získava určitú vec (napríklad tovar), aby prostredníctvom neho získal finančné prostriedky. Predaj tovaru inej osobe, t. j. jeho premena na finančné prostriedky je súčasťou zdrojového trestného činu (napríklad krádeže). Ide teda o fázu dokončovania tohto zdrojového trestného činu, a preto predaj tovaru získaný trestnou činnosťou inej osobe nie je trestným činom legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 2 Tr. zák. z pohľadu toho, kto sa dopustil zdrojového trestného činu. Typickým prípadom je napríklad odcudzenie tovaru v obchode (spáchanie zdrojového trestného činu krádeže) a to s cieľom jeho následného predaja a získania finančných prostriedkov. Ak následne páchateľ trestného činu krádeže odcudzený tovar predá inej osobe a tak získa finančné prostriedky napríklad na kúpu drog alebo odcudzený tovar vymení za drogy, ide všetko o súčasť zdrojového trestného činu krádeže, o fázu dokončovania zdrojového trestného činu, ktorým bol získaný výnos a ten bol následne prechovávaný a užívaný páchateľom. Z hľadiska osoby, ktorá odcudzený tovar od páchateľa trestného činu krádeže nadobudla, by však mohlo ísť o spáchanie bývalého podielnictva, t. j. trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 Tr. zák.
Zhodné to bude aj s opačnou situáciou, teda s prípadom, v ktorom páchateľ prostredníctvom zdrojového trestného činu získa finančné prostriedky na to, aby si mohol obstarať nejakú inú hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec. Napríklad, páchateľ zdrojovým trestným činom podvodu získa finančné prostriedky, ktoré si zabezpečil na to, aby si kúpil nehnuteľnosť, čo aj následne urobí. Kúpa nehnuteľnosti je „užívanie – spotrebovávanie“ výnosu z trestnej činnosti, ide fakticky len o premenu finančných prostriedkov získaných zdrojovým trestným činom na inú vec, t. j. výnosom zdrojového trestného činu je nehnuteľnosť, a preto je súčasťou zdrojového trestného činu a nejde už o spáchanie trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 2 písm. a) Tr. zák. pre osobu, ktorá sa dopustila zdrojového trestného činu. Nejde tu preto o naplnenie znaku „na seba alebo iného prevedie vec, ktorá je výnosom z trestnej činnosti“ v zmysle § 233 ods. 2 písm. a) Tr. zák., pretože takýmto konaním by bol prípadne až nejaký ďalší prevod nehnuteľnosti, ktorý už nemá nič spoločné s konaním, ktoré je súčasťou zdrojového trestného činu, ale ide o nadväzujúci samostatný skutok. Navyše, ak si páchateľ zdrojového trestného činu kupuje nehnuteľnosť za peniaze, ktoré získal zdrojovým trestným činom (a preto sa aj zdrojového trestného činu dopustil) neprevádza na seba vec, ktorá by bola výnosom z trestnej činnosti (kupovaná nehnuteľnosť nie je výnosom z trestnej činnosti, ale je „čistá“ a teda nie je čo „prať“).[1]
Takéto konania nie je možné kvalifikovať ako trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 2 písm. b) Tr. zák., ktorý hovorí o zmene povahy veci, ktorá je výnosom z trestnej činnosti, pretože vo vyššie uvedenom prípade išlo o situáciu, keď sa vymení „vec za vec“, teda napríklad finančné prostriedky sa „premenia“ na hnuteľnú, či nehnuteľnú vec alebo naopak, čo možno označiť za zmenu veci (zmena jednej veci za druhú)V § 233 ods. 2 písm. b) Tr. zák. však ide o situáciu, keď vec získaná trestnou činnosťou zostáva stále tou istou vecou, avšak páchateľ na nej robí rôzne úpravy, aby nedošlo k odhaleniu veci (ide o zmeny na veci). Dôvodová správa ako príklad uvádza podstatnú zmenu vzhľadu veci, vonkajšiu úpravu veci, napríklad premaľovaním a podobne.
Fázu dokončovania zdrojového trestného činu, ktorá je jeho súčasťou a jej vzťah k trestnému činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti možno demonštrovať na konkrétnom rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR.[2]
Skutkovo išlo o trestnú vec, v ktorej bol zdrojový trestný čin právne kvalifikovaný ako trestný čin krádeže a spočíval v tom, že obžalovaní sa dohodli, že budú postupne odcudzovať zo skladov rôzny materiál, následne ho budú z areálu, kde bol sklad umiestnený, vyvážať preč (na falošné priepustky), pričom tak konali a spôsobili majetkovú škodu. Trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti bol videný v tom, že následne tento odcudzený materiál predávali iným osobám. Najvyšší súd ČR sa nestotožnil s tým, že by tu bola skutkovo jasne vymedzená hranica medzi zdrojovým trestným činom a trestným činom legalizácie výnosu z trestnej činnosti, pretože skutky boli vymedzené tak, že sa vzájomne prekrývali a tak ako boli vymedzené ani nemohlo dôjsť k spáchaniu trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti, pretože predaj odcudzených vecí (výnos zo zdrojového trestného činu krádeže) bol súčasťou dokončovania tohto zdrojového trestného činu krádeže (došlo teda k zrušeniu rozhodnutí súdov v dovolacom konaní).
Najvyšší súd ČR zdôraznil, že obvinení materiál poškodenej spoločnosti odcudzovali nie preto, aby ho sami nejako využili, ale preto, aby získali jeho predajom (ako materiálu) peňažné prostriedky. Konanie páchateľa trestného činu krádeže spočívajúce v nakladaní s odcudzenými cudzími vecami (teda aj v ich predaji), ktorým dochádza k uskutočňovaniu predstáv o jeho cieľoch, ktoré sa takto môžu realizovať po spáchaní trestného činu (po jeho dokonaní), je považované za tzv. dokončenie, či ukončenie trestného činu. Ako také je ukončenie kategóriou povahy subjektívnej – faktickej, na rozdiel od dokonania, ako posledného vývojového štádia trestného činu, ktoré je kategóriou objektívne – právnej povahy. Dokončenie/ukončenie trestného činu nemá vplyv na právnu kvalifikáciu skutku (pre tú sú rozhodujúce vývojové štádiá trestného činu), nezakladá dôvod na ďalšie (nadväzujúce) právne kvalifikácie konania páchateľa. Fázou dokončovania trestného činu je subjektívne sledovaný cieľ páchateľa, ktorý presahuje dokonanie trestného činu. Môže sa však stať, že páchateľ na realizáciu tohto subjektívne sledovaného cieľu zvolí spôsob tohto následného, po dokonaní trestného činu, realizovaného konania, ktorým príde k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti. Obyčajný predaj odcudzených vecí, ktoré boli odcudzené práve preto, aby boli predané však nie je trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti, ale dokončovanie zdrojového trestného činu krádeže.
Podstatný je aj záver Najvyššieho súdu ČR, že konanie páchateľa musí byť spôsobilé naplniť znaky legalizácie výnosu z trestnej činnosti, t. j., že je nutné sa zaoberať aj tým, či skutočne išlo len o obyčajné konanie, ktoré je súčasťou zdrojového trestného činu alebo už išlo o niečo ďalšie, iné, nové, čo môže byť samostatný skutok trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti.
Trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti, činnosť advokáta a jeho honorár
Z hľadiska posudzovania znakov skutkovej podstaty trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti je zaujímavým posudzovanie situácie, v ktorej dochádza k stretu práva na obhajobu v trestnom konaní a predmetného trestného činu v prípadoch, v ktorých je obhajca odmeňovaný za poskytnutie právnych služieb výnosom z trestnej činnosti klienta (napríklad náklady obhajoby uhrádza klient finančnými prostriedkami získanými za predaj drog s tým, že obhajca má vedomosť alebo vzhľadom na všetky okolnosti prípadu môže rozumne predpokladať, že je odmeňovaný finančnými prostriedkami pochádzajúcimi z trestnej činnosti).
Na takúto situáciu upozornila v minulosti česká odborná literatúra,[3] ktorá analyzovala trestnú vec prejednávanú súdmi v Spolkovej republike Nemecko. Obžalovaným bol obhajca z Hamburgu, ktorému sa kládlo za vinu že sa mal dopustiť trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti tak, že prijal od svojho klienta stíhaného za pašovanie drog, honorár vo výške 5 000 DM pochádzajúci z obchodu s omamnými látkami, pričom vedel o pôvode týchto peňazí. Súd prvého stupňa konanie zastavil pre absenciu subjektívnej stránky, pretože vyšetrovaním sa nepodarilo dostatočne preukázať, že obvinený pri prijatí honorára nekonal v dobrej viere, teda, že vedel, že peniaze pochádzajú z trestnej činnosti. Odvolací súd však uviedol iný argument a to, že trestný obhajca, ktorý príjme majetkové hodnoty, ktoré jeho klient získal trestnou činnosťou, so znalosťou ich pôvodu, výlučne k uspokojeniu svojho honoráru, nie je trestne zodpovedný za trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti. Súd tak zakázal spájať klasický a štandardný honorár obhajcu s trestným činom legalizácie výnosu z trestnej činnosti, nakoľko aj takému obvinenému musí byť poskytnutá právna pomoc (v danej veci boli námietky, že obvinený mohol požiadať o bezplatnú právnu pomoc, ale to by bol nútený klamať o tom, že nemá peniaze na úhradu obhajoby, ak by zase povedal pravdu, že peniaze má, ale sú z trestnej činnosti, usvedčoval by sa sám z páchania trestnej činnosti). Súd preto uzatvoril, že právo obvineného na obhajobu a právo na spravodlivý proces tu prevažujú nad záujmom štátu na potieraní kriminality tohto druhu. Jiří Herczeg k tomu uviedol, že ústavne konformný výklad ustanovení o trestnom čine legalizácie výnosu z trestnej činnosti by mal byť taký, že trestný obhajca, ktorý príjme majetkové hodnoty pochádzajúce z trestnej činnosti, pre ktorý je jeho klient trestne stíhaný, hoci aj so znalosťou ich pôvodu, výlučne k uspokojeniu svojho primeraného honoráru, nie je a nemôže byť trestne zodpovedný pre nedostatok protiprávnosti takéhoto konania.
Takáto absolútna imunita obhajcu, ako ju popisuje Jiří Herczeg, však nebola v nasledujúcich rokoch v Spolkovej republike Nemecko akceptovaná. Nemecké súdy vytvorili taký výklad trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti (v SRN ide o trestný čin prania špinavých peňazí), ktorý privilegoval z advokátov výlučne trestného obhajcu, keď vychádzali z toho, že neobmedzená trestná zodpovednosť obhajcu za prevzatie honoráru tvoreného výnosom z trestnej činnosti by neprimerane zasahovala do slobody výkonu povolania obhajcu, keďže príliš vysoké riziko vlastného trestného stíhania by obhajcu mohlo odradiť od vykonávania obhajoby, teda realizovania svojho povolania. Na strane druhej však súdy odmietli absolútne vyňatie trestných obhajcov z možnosti spáchania trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti, keď dôvodili, že vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti obhajcu je v takýchto prípadoch možné vtedy, ak obhajca v čase prijatia odmeny jednoznačne vie, že odmena má pôvod v trestnej činnosti, t. j., keď má ucelenú a jasnú predstavu o tom, že došlo k spáchaniu zdrojového trestného činu a že z jeho výnosu mu je odmena vyplácaná. Tieto závery rozhodovacej činnosti nemeckých súdov následne prevzal aj zákonodarca, keď priamo do znakov trestného činu prania špinavých peňazí podľa § 261 ods. 1 nemeckého trestného zákona (StGB) včlenil vetu, že „obhajca v trestnom konaní, ktorý príjme odmenu za svoju prácu koná s úmyslom len v prípade, ak mal v čase prijatia odmeny istú vedomosť o jej pôvode“.[4] Z hľadiska slovenského trestného práva by slovné spojenie „istá vedomosť“ malo znamenať, že trestná zodpovednosť obhajcu sa bude môcť vyvodzovať len pri priamom úmysle obhajcu, pretože pre priamy úmysel je typické, že páchateľ považuje následok za istý, teda nie len za možný. Obhajcovia by preto nemali byť trestne zodpovedaní v prípade, ak by konali v nepriamom úmyselne a už vôbec nie ak by konali z nedbanlivosti.
Nemecká odborná literatúra[5] k tomu uvádza, že pri zisťovaní zavinenia obhajcu pri prevzatí odmeny z výnosov z trestnej činnosti nemožno vychádzať len z toho, že predmetom poradenského vzťahu s klientom je spáchaný zdrojový trestný čin; táto skutočnosť, sama osobe, nenaznačuje úmysel obhajcu spáchať trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti. Pokiaľ sa poplatky za príslušné služby účtujú v súlade s právnymi predpismi, nie je žiadny dôvod viesť vyšetrovanie obhajcu. Indície o pozitívnej vedomosti obhajcu môžu v jednotlivých prípadoch vyplývať z osobitných vonkajších okolností prijatia zastupovania alebo výšky odmeny.
Trestná zodpovednosť obhajcov za prijatie vecí pochádzajúcich z trestnej činnosti (v rámci odmeny obhajcu) však nie je vyššie popisovanou výsadou dotknutá v prípade, ak sa na trestnej činnosti (na páchaní zdrojového trestného činu) priamo zúčastňuje obhajca. Taktiež v prípadoch, keď zdrojový trestný čin, od spáchania ktorého sa odvodzuje odmena, spácha tretia osoba alebo keď odmenu neplatí klient obhajcu, ale tretia osoba nie je možné uplatňovať výsadu obhajcu, nakoľko tá vychádza z osobitosti vzťahu obhajoby.
K uvedenému je však nutné dodať, a to kritizuje aj nemecká odborná literatúra, že nie je celkom jasné, prečo by vyššie popísaná výsada (čiastočná imunita pri stíhaní trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti) mala platiť iba a len pri trestných obhajcoch (tak to vyslovene v SRN zakotvil zákonodarca), keď rovnaký problém s hradením odmeny z výnosov z trestnej činnosti môže nastať aj v iných oblastiach právneho, či finančného poradenstva (napríklad pri advokátoch poskytujúcich právne služby v civilnej, obchodnej, či správnej oblasti, daňových poradcoch, realitných makléroch a podobne). Navyše, aj samotná trestná obhajoba môže byť spojená aj s inými oblasťami zastupovania, či poradenstvom (napríklad komplexné zastupovanie klienta aj v daňovom konaní, v civilných sporoch a podobne), pričom obhajoba v trestnom konaní môže tvoriť len malú časť práce advokáta s ohľadom na jeho celkový vzťah s klientom. To platí o to viac, keď ide napríklad o trvalé zastupovanie s pravidelnou paušálnou odmenou.
Možno preto uzatvoriť a premostiť na slovenské právne pomery, že v prípade prijímania honorárov za poskytovanie služieb slobodnými povolaniami (teda nielen pri trestných obhajcoch, ale aj pri ostatných advokátoch, či daňových poradcoch, ale napríklad aj pri súkromných lekároch, notároch a podobne) závisí vedenie trestného stíhania pre podozrenie zo spáchania trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti od toho, či a do akej miery existuje konkrétna vedomosť prijímateľa odmeny a to v čase jej prijatia o trestnoprávnom pôvode finančných prostriedkov. Vyžadovať by sa tu malo úmyselné zavinenie na strane prijímateľa odmeny a jeho konkrétnejšia predstava o zdrojovom trestnom čine a o skutočnosti, že jeho odmenu tvoria výnosy z tejto trestnej činnosti. Z hľadiska nedbanlivostného zavinenia by mali slovenské súdy postupovať v intenciách nemeckých súdov a trestnú zodpovednosť nevyvodzovať, keďže takýto absolútny výklad by mohol skutočne dostať osoby vykonávajúce slobodné povolania do príliš vysokého rizika vedenia trestného stíhania a tým obmedzovania poskytovaných služieb iným osobám. Vyvodzovanie trestnej zodpovednosti by malo byť na mieste najmä v prípadoch, z ktorých vyplýva, že osoba poskytujúca služby (napríklad advokát) sa môže vedome podieľať na páchaní buď zdrojového trestného činu alebo následne trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti. Indície o takomto podozrení môžu vyplývať napríklad z príliš vysokej odmeny advokáta, ktorá značne presahuje obvyklé honoráre alebo ak je odmena uhrádzaná príliš vysokými hotovostnými platbami, prípadne, ak je podozrenie, že účtované právne služby neboli vôbec poskytnuté, respektíve nie v deklarovanom rozsahu. V prípadoch napríklad vysokých platieb v hotovosti sa pritom dá rozumne očakávať, že príjemca odmeny sa bude klienta pýtať; rozsah povinnosti pýtať sa pritom závisí od stupňa objektívnej nápadnosti majetkovej transakcie. Je potrebné zohľadňovať primeranosť poskytnutého honoráru, pretože môžu nastať aj situácie, keď klient prostredníctvom úmyselne nadhodnoteného honoráru svojmu advokátovi „odstraňuje“ výnosy z trestnej činnosti s úmyslom, aby mu neboli zaistené v trestnom konaní (a má ich tak uložené u advokáta), čo už celkom určite akceptovať nie je možné.
Skutočnosť, že pri vykonávaní neštandardných majetkových dispozícií uskutočňovaných advokátom nie je vylúčené naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti, možno vyvodiť napríklad z rozhodnutia Ústavného súdu ČR.[6] Ide najmä o prípady, ak by bolo úmyslom advokáta ťažiť zo zdrojového trestného činu spáchaného jeho klientom.
Skutkovo išlo o trestné stíhanie advokáta za trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti, ktorej sa mal dopustiť tak, že prijal ako advokát do úschovy 24 000 000 Kč s pokynom, aby ich následne pod nejakou zámienkou preposlal na konkrétny bankový účet, pričom vedel, že tu ako advokát neposkytoval žiadne právne služby a tiež vedel, vzhľadom na svoje vzdelanie a vykonávanú činnosť, že cieľom tejto finančnej operácie môže byť maskovanie finančného toku k skutočným príjemcom. Tomu nasvedčovala aj skutočnosť, že si ako odmenu za tieto operácie ponechal sumu 181 000 Kč (odmena advokáta za účasť na trestnom čine legalizácii výnosu z trestnej činnosti). Ústavný súd nezistil žiadny problém v tom, že za takýchto skutkových okolností bol advokát trestne stíhaný za trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti, pričom pripomenul aj fakt, že advokát je viazaný povinnosťou mlčanlivosti, čo objektívne môže sťažiť zistenie pôvodu finančných prostriedkov preberaných do úschovy a obratom zasielaných na účty ďalších osôb, a preto poskytovanie takýchto služieb môže byť pre páchateľov zdrojových trestných činov lákavé.
Obdobne bol v zahraničnej aplikačnej praxi zaznamenaný prípad, keď advokát vedome pomáhal pri korupčnej trestnej činnosti spojenej s legalizáciou výnosu z trestnej činnosti. Advokát pre štátneho úradníka, ktorý bral úplatky, vytvoril legalizačnú schému tak, že založil obchodnú spoločnosť, ktorú ovládal spoločne s úradníkom prostredníctvom bieleho koňa, do tejto obchodnej spoločnosti boli vkladané úplatky poskytnuté úradníkovi, ktoré preberal v hotovosti, pričom táto obchodná spoločnosť následne uzatvorila s úradníkom rôzne zmluvy na poskytovanie poradenských služieb a prostredníctvom nich úradník získal finančné prostriedky z úplatku už vo forme legálnej platby za predstierane poskytnuté objednané služby. Takto sa to opakovalo každý mesiac a z finančných prostriedkov z úplatkov bol odmeňovaný aj advokát, o čom mal vedomosť.
Vždy je nevyhnutné zisťovať možnú vedomosť advokáta o relevantnom konaní páchateľa, ktorý pácha zdrojový trestný čin ako aj to, či sa advokát sám nezapojil do páchania trestnej činnosti, z ktorej by mal byť alebo je odmeňovaný. Vedomosť advokáta o rozhodných skutkových okolnostiach je tu kľúčová, pretože pokiaľ by advokáta, vo vyššie uvedenom prípade, požiadal klient, aby mu založil obchodnú spoločnosť, potom, bez ďalšieho, nie je možné vyvodzovať žiadnu trestnoprávnu zodpovednosť advokáta za to, že túto obchodnú spoločnosť jeho klient použil ako legalizačnú schému a to bez ďalšieho ani vtedy nie, ak je štatutárnou osobou v tejto obchodnej spoločnosti iná osoba ako klient advokáta, o ktorej možno mať pochybnosti o jej schopnosti konať v mene obchodnej spoločnosti.
Záver:
Namiesto záveru si dovolím položiť otázky, ktoré sa kladú už desaťročia.[7]
Ak má advokát podozrenie, že finančné prostriedky klienta pochádzajú z trestnej činnosti, respektíve aspoň podozrenie, že nemohli byť získané legálne, mal by ukončiť vzťah s klientom? Alebo by mal radšej klienta udať polícii?[8]Alebo by nemal urobiť nič a mal by sa uchýliť pod ochranu mlčanlivosti a práva klienta na poskytnutie náležitej právnej pomoci?
Nech už si advokát odpovie na tieto otázky akokoľvek, celkom určite advokát nesmie aktívne pomáhať tomu, kto legalizuje výnos z trestnej činnosti, pretože vtedy sa stáva taktiež páchateľom trestného činu a beztrestnosť mu nemôže zaručiť ani povinnosť mlčanlivosti a ani špecifická povaha jeho povolania. Postavenie advokáta totiž nemôže v žiadnom prípade oprávňovať advokáta k spáchaniu trestnej činnosti v rámci výkonu svojho povolania. Alebo povedané inak, advokáti by nemali spolupracovať alebo napomáhať pri majetkových dispozíciách, pri ktorých majú rozumný dôvod predpokladať, že môžu byť spojené s trestnou činnosťou.
RESUMÉ
Trestný činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti a vybrané aspekty výkonu advokácie
Cieľom tohto príspevku je poskytnúť základný výklad znakov skutkovej podstaty trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti, a to aj na podklade konkrétnych príkladov, ktoré sa týkali alebo môžu týkať výkonu advokácie, pričom pozornosť bude venovaná aj problematike hradenia odmeny advokáta výnosom z trestnej činnosti.
SUMMARY
The Offence of Money Laundering and Selected Aspects of the Practice of Law
The article aims to provide a basic interpretation of elements of the offence of legalising the proceeds of crime (money laundering), that also on the basis of specific examples that have been or may be related to the practice of law. Attention is also paid to the issue of payment of the attorney´s fees using the proceeds of crime.
ZUSAMMENFASSUNG
Straftat der Legalisierung des Ertrags aus strafbarer Tätigkeit (Geldwäsche) und ausgewählte Gesichtspunkte bei der Ausübung der Rechtsanwaltschaft
Das Ziel dieses Beitrages ist, grundlegende Auslegung der Tatbestandsmerkmale der Straftat der Legalisierung von Erträgen aus einer strafbaren Tätigkeit zu erteilen, und zwar auf Unterlage von konkreten Beispielen, welche die Ausübung der Rechtsanwaltschaft betroffen haben oder betreffen können, wobei die Aufmerksamkeit der Problematik der Erstattung von Anwaltskosten aus dem Ertrag aus strafbarer Tätigkeit gewidmet wird.
[1] taktiež zo Smernice Európskeho parlamentu a Rady EÚ 2018/1673 z 23. 10. 2018 o boji proti praniu špinavých peňazí prostredníctvom trestného práva v bode (11) možno vyvodiť, že podstatou prania špinavých peňazí, ktorého znaky sú uvedené v § 233 ods. 2 Tr. zák., by nemala byť držba alebo používanie majetku (výnosu z trestnej činnosti).
[2] uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 03. 06. 2020 sp. zn. 6Tdo/413/2020
[3] Herczeg, J.: Praní špinavých peněz a honorář trestního obhájce, Buletin advokacie č. 8/2000
[4] Fischer, Thomas: Strafgesetzbuch mit Nebengesetzen. 70. Auflage. C. H. Beck 2023, s. 1954 a nasl.
[5] Fischer, Thomas: Strafgesetzbuch mit Nebengesetzen. 70. Auflage. C. H. Beck 2023, s. 1954 a nasl.
[6] rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. IV ÚS/3639/16 zo dňa 17. 01. 2017
[7] Mucha, Jiří: Česká advokacie a praní peněz Bulletin advokacie 2/1998
[8] v prípadoch, ktoré by mohli spadať pod skutkovú podstatu trestného činu neprekazenia trestného činu podľa § 341 Tr. zák.